Jste zde

Ako pomohli pohania kresťanstvu

Suma proti pohanom Tomáša Akvinského

Mauri v čase Tomáša Akvinského

V čase aktívneho a tvorivého života Tomáša Akvinského bola značná časť hispánskeho polostrova obsadená Maurmi. Moslimské náboženstvo a kultúra vyvolala u kresťanov mimoriadnu neistotu a strach. A to ako v oblasti viery, tak aj v oblasti pozemskej vyváženosti. Z pohľadu dnešnej doby by sa nám to na prvý pohľad mohlo zdať prehnané, prípadne by sme nanajvýš mohli vyjadriť ľútosť nad prepustením územia arabskej moci. Dokonca niektorí by v tom mohli vidieť aj prvotné impulzy sekularizácie európskeho kontinentu. Ale iste len málokoho by napadlo, že dotyčná arabská kultúra, ktorá sa len veľmi ťažko prispôsobuje modernému vedeckému svetu a dokonca je schopná skôr terorizovať kontinenty ako rozvíjať modernú vedu a náboženstvo, môže vážne pozitívne ovplyvniť vtedajší svet. Preto niet divu, že táto kultúra vyvolávala v 13. storočí vážne obavy.

Pozrieme sa teda na vec z tejto pozitívnej stránky. Ako môžu pohania pomôcť kresťanstvu? V 13. storočí sa vedecká spoločnosť úspešne venovala štúdiu Aristotela, židovskej filozofii a tiež arabskej kultúre, čo následne otvorilo kresťanstvu vedeckú víziu vesmíru nachádzajúcu sa mimo obrazotvornosti sv. Písma. Medzi touto akademickou skupinou vznikajúcou ako dôsledok provokujúcich konzervatívnych kruhov sa pohyboval aj sv. Tomáš. Neusporiadané a povrchné citovanie a prehnane aktívne používanie Aristotelových teórií viedlo sv. Tomáša k tomu, aby poopravil a dôsledne prehĺbil tieto a mnohé iné pohanské teórie prenikajúce až na parížsku univerzitu. Fascinácia moslimským svetom, ktorý si bol vedomí svojej nadradenosti a otvorenosti svojho filozofického myslenia a jasného obrazu o svete, ešte nezaručovala oficiálnu spoluprácu medzi týmto svetom a svetom kresťanov. Napriek tomu však isté iniciatívy v tomto smere prebiehali. Sv. Tomáš sa pohyboval práve v tomto čase, avšak mimo dominantného vplyvu Cirkvi. Pôsobil v univerzitnom prostredí štátnej neapolskej školy, kde cez dvor Fridricha II. prenikali preklady a komentáre pohanských diel a to hlavne Aristotelových. Tomáš poznal Islam vďaka dominikánom, ktorý sa často vyjadrovali o ťažkostiach v dišputách s moslimami a  teda sprostredkovane poznal i komplikácie pri nadväzovaní dialógu so židovským i pohanským svetom.

Práve v týchto dobových súvislostiach píše Tomáš svoju Sumu proti pohanom (Summa contra gentiles, skr. SCG), veľmi dobre poznajúc všetky východiská týchto rozdielnych svetov.

Štruktúra Sumy proti pohanom

Sumu proti pohanom písal Tomáš ako 30-ročný počas tretieho roku svojej prvej parížskej profesúry v r. 1259 a dokončil ju pravdepodobne na pápežskom dvore Urbana IV. v r. 1264.

Má charakter dvoch-troch monografií či príručiek, ktoré majú skôr apologetický charakter ako charakter nejakého dôkazového materiálu, ktorý by Tomáš používal vo svojej pedagogickej praxi.

Dominikánsky životopisec Tomáša Akvinského Weisheipl vyjadruje na štruktúru tohto diela názor, že nie všetky jeho argumenty majú rovnakú logickú silu. Niektoré sa odvolávajú na autority, iné sú v podobe precíznych polemík. Štyri knihy Sumy delí na dve časti. Prvá zahŕňa knihy I.-III. v ktorej Tomáš pojednáva o takej pravde o Bohu, ktorá je poznateľná ľudským rozumom. V druhej časti je zvyšná IV. kniha, ktorá pojednáva o pravde o Bohu a božských veciach, ktoré sú poznateľné len pomocou Zjavenia.

Pesch tento názor rozširuje a prvé tri knihy klasifikuje takto: V prvej Tomáš hovorí o všetkom, čo sa dá poznať rozumom a pomocou filozofie. V absolútnej Božej jednoduchosti spája bytie i podstatu Boha, ktoré sú v ňom identické. Pesch cíti v tejto knihe výrazný vplyv židovského filozofického myslenia Avicenu i napriek tomu, že Tomáš ho v diele vôbec nespomína.

Druhú knihu predstavuje ako tú, v ktorej Tomáš poukazuje na rozdiel medzi slobodným stvorením ex nihilo (z ničoho), jeho duchom a substanciou a človekom, jeho telom, dušou, tŕpnym a aktívnym rozumom, ktoré napriek ich oddeleniu, tvoria v človeku jednotu. Takto poukazuje na rozdiely medzi kresťanskou a moslimskou náukou. Zároveň oslovuje kresťanských vedcov aby im ukázal, že je omylom vysvetľovať stvorenie len samotným rozumom.

V tretej knihe, podľa Pescha, sa Tomáš vyjadruje k problémom židovskej a moslimskej problematiky. Poukazuje na to, že Boh tak ako je prapôvodom všetkých vecí, je aj posledným cieľom všetkých ľudí bez rozdielu. Poučuje, že Mojžišov zákon, rovnako ako aj milosť, sú prostriedky prostredníctvom ktorých môže človek dosiahnuť svoj posledný cieľ a to bez rozdielu náboženstva.

Rôzne pohľady na pravdu (hľadanie dialógu s inými náboženstvami)

Ako sme spomínali vyššie, nosnou témou štvrtej knihy je pravda.

Aj dominikánsky filozof Chenu je ďalším, ktorý si myslí, že Tomáš sa v Sume pokúša vypracovať zákony, ktoré sú založené na pravde. Jak na pravde vecí, tak aj na pravde ducha. Hovorí, že len pravda samotná môže objektívne zaručiť jej hodnovernosť. Čiže treba rešpektovať pravdu veci samotnej do takej miery, do akej rozum dokáže poznať skúmanú vec. A to sa dá dosiahnuť len skutočnou disciplínou rozumu. Prírodné skutočnosti nám teda niesu prístupné vo všetkých svojich vlastnostiach. O koľko viac to teda platí pre nadprirodzené reality! A preto v týchto veciach nám dáva svedectvo práve viera „vo vnútri svojich mentálnych kontextov". Chenu dodáva, že tieto dôvody sa musia merať podľa ich vlastných pravidiel. Teda odpadlím kresťanom môžeme argumentovať Evanjeliom, židom a moslimom Starým Zákonom a neveriacim pohanom môžeme ukazovať pravdu len na báze rozumu, akokoľvek by bol nedostatočný v náboženskej oblasti.

Aj Pieper sa prikláňa k tejto teórii. Rovnako podporuje tézu, že Tomáš sa nemôže odvolávať, čo sa týka pohanov, na Zjavenie ani na Písmo a preto je nutne odkázaný obracať pozornosť na prirodzený rozum, s ktorým budú musieť všetci súhlasiť. No v tejto časti Tomáš načrtáva aj ďalší problém, a to, že tento rozum vo veciach týkajúcich sa Boha zlyháva. Nutne teda viera a rozum nemôžu byť v protiklade, ale len v súlade.

Na základe týchto zistení, Pieper vyzdvihuje práve dobové okolnosti, ktoré podnietili Tomáša zamýšľať sa nad týmito súvislosťami. Pretože len vďaka nim vznikla Suma a Tomáš mohol poskytol nasledujúcim generáciám tento dôležitý odkaz kresťanského západu. Toto metodické východisko Pieper nazýva „teologicky podložená svetskosť".

Tomáša vedie živelná túžba hlásať práve pravdu, ale tak aby sa mu ukázala v celej svojej kráse, „priamo, sama zo seba". Much tomuto dáva nový rozmer. Keď sa pozerá na tento Tomášov prístup pozoruje, že Tomáš pohanom odôvodňuje Zjavenie pomocou Aristotelovho večného Hýbateľa. Tento racionálny dôkaz „hýbaných vecí" používa spolu s  argumentmi Platóna, Augustína i iných židovských a kresťanských filozofov i mysliteľov.

Vďaka tomuto prístupu, a hlavne Aristotelovej náuke o vede, závisia otázky o vlastnostiach vecí (a teda ich pravdivosti a skutočnosti) od niečoho, čo ich bytie predpokladá (čiže človeka, čo je schopný toto „načítavať"). Tomáš smeruje k vedomiu, že jedine vierou osvietený rozum má pokračovať ďalej v objavovaní Zjavenia, pretože len ono dovedie pravdivo človeka k výslovnému dôkazu, že poznateľný svet sa zakladá na prapôvode, ktorý je možné nábožensky pomenovať Boh.

Týmto názorom Tomáš systematicky pojednáva o Bohu, ktorého predstavuje človeku v pravde, prostredníctvom jeho vzťahov k nemu. Týmto Tomáš jednoducho dokazuje Božie bytie.

Torrell sa zas sústreďuje na to, akým spôsobom Tomáš vedie dialóg so svojimi protivníkmi. Fascinuje ho fakt, že neargumentuje samotnými argumentmi, ale argumentmi protivníka, ktoré protivníkovi ozrejmuje s ohľadom na ich pravdivosť. Teoreticky teda Tomáš vychádza zo sv. Písma, ktoré učí, že to čo presahuje ľudský rozum niesme schopní poznať. Môžeme len veriť, že to tak naozaj je. Len pomocou božieho Zjavenia je nám dané poznať túto skutočnosť a takto rozumom chápať pravdy viery.

V štvrtej knihe teda Tomáš vysvetľuje tieto pravdy, ktoré sa nachádzajú mimo chápania rozumu. Predstavuje Aristotelovu teóriu bytia - aktu stvorenia, v ktorom má Boh podstatné miesto, keďže Boh je bytie samo a teda je úplne prítomný vo všetkých veciach. Poper k tomu dodáva, že takto sa celý svet vlastne posväcuje.

Toto geniálne Tomášove privedenie Aristotela do kresťanskej náuky, bolo podľa Chestersona začiatkom vyzdvihnutia ľudského rozumu a autority zmyslov. Oslobodenie ľudského intelektu však neobmedzilo Zjavenie ako významný argument, ako by sa dalo predpokladať, ale paradoxne je argumentom práve na jeho obhajobu. Ľudia teda musia prijímať najvyššie pravdy zázračným spôsobom Zjavovaním Boha vo svete), pretože inak by sa k nim nikdy nedostali. Práve tento aristotelovský impulz bol potrebný, aby sa západné kresťanstvo opäť stalo náboženstvom zdravého rozumu na rozdiel od Byzancie, ktorá ustrnula v akúsi ázijskú teokraciu, ako niečo pasívne, v čom nemá miesto ani rozum, ani svet zmyslov, či sväté božstvo spojené s hmotou. Človek byzantský chápe Boha výlučne len ako Ducha, ktorý očisťuje alebo ako Spasiteľa, ktorý vykupuje, ale  len málo ako Stvoriteľa, ktorý tvorí.

Aristotelizmus svätého Tomáša teda poukázal pomocou istých prvkov pohanskej filozofie, že aj skúmanie najskromnejšej skutočnosti môže viesť k skúmaniu najvyššej pravdy.

Aj Berger sa o tomto diele vyjadril ako o jednom z najzáhadnejšom, najosobnejšom a najproblematickejšom diele sv. Tomáša, v ktorom ide o zvláštny druh pokusu o ekumenický dialóg poznamenaný silným odhodlaním pre zachovanie identity „kresťanského poznania pravdy, ktorý je v tomto prípade skutočne hlboko misionársky."

Správne zmýšľanie o stvorenstve a jeho prirodzenom poriadku

Ale táto tomášovsko-aristotelovská prirodzená skutočnosť sveta sa nezdala v 13. storočí taká samozrejmá. Tento výnimočný pohľad neustálej závislosti stvorenia na Stvoriteľovi bol Tomášovi často vytýkaný, pretože ho nie všetci chápali ako bežný pohľad na Boha. Z toho dôvodu Tomáš považuje za dôležité ozrejmiť toto mylné chápanie vzťahu človeka k stvoreniu. Nesprávne chápanie stvotrenstva  totiž vedie, podľa Tomáša aj k nesprávnym myšlienkam o Bohu.

Pieper poukazuje, ako sme spomenuli vyššie, na fakt, že práve myšlienka „kresťanského súhlasu k stvoreniu spája kresťanov a Aristotela a teda, že suma nemohla byť napísaná len z dôvodu popierania bludov, či ako len obhajoba stvorenia. Chápe to skôr ako snahu Tomáša postaviť stvorenie ako mieru, „z ktorej nutne vychádza každý ľudský skutok a pravda o veciach i o sebe samom". Kresťanské myslenie Tomáša vidí Pieper aj v snahe používať aj z iných náboženstiev a filozofií práve to, čo približuje človeka k pravde. Preto Tomáš prízvukoval potrebu osvojovania si aj myšlienok protivníka a jeho argumentáciu a námietky, lebo bol presvedčený aj pochopenie bludu či omylu môže obohatiť naše poznanie. Tento spôsob dišputácie považovaný aj za „ducha univerzity" obohacuje aj medzináboženský dialog, ako v kresťanskom, tak aj mimokresťanskom svete.

Uznanie celej prirodzenej skutočnosti pomocou Tomášovej neoddeliteľnej dvojakej pravdy, kde jedna ukazuje to v čo človek verí a druhá to čo človek vie, nesie zo sebou aj schopnosť uplatnenia pravdivého prirodzeného poznania.

Odzrkadľuje sa to v spôsobe uvažovania. Tomáš toto uvažovanie definuje tak, že rozumní ľudia dospievajú k poznaniu svojho naplnenia uvažovaním a nazeraním na Boha nie prostredníctvom hedonizmu, rozvíjaním všemožných cností, či rôznych zručností. K tomuto rozumnému nazeraniu človek môže dospieť pomocou Božského  osvietenia, ktoré možno dosiahnuť filozofickým uvažovaním. Takto si človek vytvára základný postoj k prirodzenosti sveta a k prirodzenej skutočnosti, ktorá sa dá v konečnom dôsledku zdôvodňovať ajtak jedine logicky. Tomáš takto zámerne zbližuje filozofiu a teológiu.

Pieper pripomína, že teológia sa v tomto prípade nezaoberá len tým, čo je mimo prirodzeného poznania. Pretože disponuje so všetkým, čo súvisí zo Zjavením, používa aj mnohé samo o sebe pochopiteľné a dosiahnuteľné skutočnosti, poznateľné prirodzenou ľudskou schopnosťou. Tomáš vyzdvihuje schopnosť teológie prístupnou cestou objasňovať neobjasniteľné. Teológia na rozdiel od filozofie, ktorá pomocou inteligencie človeka pomáha dospieť k istému prirodzenému poznaniu, slúži ako prostriedok spoznávať životný cieľ a naplnenie ľudského života. Vzájomné prepojenie oboch odborov podporuje Tomášovu teóriu, že pravda a viera nemôžu byť voči sebe v protiklade, lebo by to odporovalo skutočnosti.

Hľadanie adresáta Sumy proti pohanom

Kto sú teda tí pohania, ktorým Tomáš adresuje svoju Sumu, ktorým sa prihovára a ktorí ho inšpirujú?

Podľa jednej mnoho krát spochybňovanej tradície, vzniklo dielo na požiadanie významného dominikána sv. Rajmunda z Peňafortu, ktorý mal požiadavku, aby Tomáš napísal „dielo, kde by sa viera stretla s omylmi neveriacich". Chenu vyjadril názor, že Tomáš Sumu adresoval misionárom ako príručku pre lepší dialóg s moslimskými elitami. Ale zároveň pripomína aj hypotézu, že Tomáš písal Sumu pre vnútorné použitie univerzity, aby upozornil na omyly arabských filozofov, židov a heretikov, a tým obránil kresťanskú vieru na akademickej pôde. Túto teóriu podporuje aj Pesch. Torrell rozširuje túto teóriu o snahy Tomáša prezentovať kresťanskú vieru neveriacim dokonca postrehol v Tomášovom diele ekumenické impulzy, čo dodáva jeho dielu nadčasový charakter.

Pieper uzatvára túto tému názorom, že Suma podáva celkový obraz o vedomostiach doby, ale zároveň tvrdí, že to nieje polemický spis i napriek svojmu názvu i napriek polemickým dišputám, z ktorých so Tomáš vyberá tie najvýznamnejšie argumenty svojich protivníkov aby dokázal, že pravým náboženstvom je kresťanstvo.

Ak si chceme na záver zhrnúť dôležité myšlienky Tomášovej sumy, môžeme povedať, že Tomáš ju písal, aby urobil kresťanskú filozofiu a teológiu bližšou človeku, ktorý sám je Božie stvorenie. Ale súčasne sa dá toto dielo definovať ako príručka stretnutia a argumentácie pre medzináboženský dialóg. Pomocou dišputy sa pokúša ukázať na súlad rozumu a viery, ktoré si nemôžu odporovať, lebo pochádzajú z toho istého Hýbateľa. Preto akýkoľvek vedecký objav nemôže byť v protiklade viery, lebo ani viera ani pravda nestoja voči sebe v opozícii.

Všetko konanie a záujem človeka by preto mal viesť k Bohu a snahe spoliehať sa na jeho pomoc. Inak by sa mohlo stať, že týmto vylúčením Boha zo svojho života sa človek paradoxne nestane slobodným rozumným a nezávislým, ale práve naopak. Zostáva v stálom strachu o svoju budúcnosť, o svoj život o svoje bytie, ako to bolo u antických a pohanských mudrcov.

Toto jednoznačne nadčasové dielo ukazuje skutočnú cestu dvojnásobného dialógu. Stretnutie pravdy zjavujúceho sa Boha, ktorého je človek schopný poňať aj rozumom vďaka pravde, ktorú vie človek chápať, a potom objavovanie Stvoriteľa v medzi­nábo­ženskom dialógu ako výzvu aj pre ostatné veľké monoteistické náboženstvá a kultúry východu aj západu, sú nosným pilierom Tomášovej fascinujúcej Sumy.

Týmto sa 13. storočie stáva vďaka pohanom výnimočným a veľmi prínosným, ako pre filozofiu tak aj pre teológiu.