Mystická skúsenosť u Otca Sofronija II.

I. část

Dôrazy mystickej cesty Otca Sofronija

Modlitba

Modlitba sa vinie celým Sofronijovým životom ako červená niť. Jeho vzťah k modlitbe, ako aj sama modlitba sa vyvíjali počas rôznych etáp jeho života a spolu s nimi. Jednalo sa o modlitbu individuálnu, skupinovú v rodine a neskôr v kláštore, až po účasť na liturgií, či už sprvu ako laika, neskôr po vysvätení za kńaza ako toho, kto liturgií predsedá a vedie ju. Prvou modlitebnou skúsenosťou bola modlitba dieťaťa, ktorá sa u neho formovala podľa praxe pestovanej v rodine. Ako sám spomína, toto obdobie bolo spojené s vnímaním živého Boha ako svetla a s prežívaním tichej radosti a pokoja.¹ Pod dojmom spoločenských a politických zmien zapríčinených revolúciou a vojnou sa ilúzia o bezpečnom a nekonfliktnom svete rozplynula. Začal si dávať existenciálne otázky, nezapochyboval však o jestvovaní Boha. Snažil sa Boha nejak vysvetliť a pochopiť. Premýšľal, aký Boh je. Je dobrý, či nie, keď je možné, že zvôľa zlých vládcov môže uvrhnúť svet a životy do ničoty? Uvažoval aj nad zmyslom života a ľudskej existencie. Pripadalo mu, že so smrťou jedinca zomiera aj svet, vesmír, ba i Boh. Paradoxne táto možnosť smrti Boha ho priviedla k myšlienke, že človek spolu s Bohom sa stane stredom celého vesmíru.²

Odpovede na svoje pálčivé otázky hľadal v mystickej filozofií nekresťanského Východu. Zdalo sa mu, že modlitba je príliš jednoduchým a nedostatočným prostriedkom na preniknutie k Bohu, o ktorom uvažoval ako o nekonečnom hlbokom Bytí, či Absolutne. Toto obdobie trvalo niekoľko rokov a zahrňovalo aj jeho maliarskú tvorbu. Nakoniec však modlitba zvíťazila.³ Sofronij o tomto momente hovorí: „Potom, pre mňa celkom nečakane, čosi ako tenká ihla prepichlo silnú olovenú stenu a týmto uzulinkým kanálikom ku mne prenikol lúč svetla.“ Až oveľa neskôr, keď už žil na Athose, ponorený do štúdia spisov sv. Otcov, postupne začal rozumieť tomu, čo sa v ňom v týchto obdobiach dialo.⁴ O umeleckej tvorbe Sofronija v súvislosti s jeho mystikou budem hovoriť zvlášť na inom mieste.

Hlad po poznaní Boha viedol Sofronija k štúdiu teológie, no veľmi skoro zistil, že toto nedáva odpovede na jeho otázky. Preto zanechal štúdia a vstúpil do kláštora na hore Athos.⁵ Modlitebná prax na Athose pozostávala a pozostáva z individuálnej modlitby, konanej vo vlastnej cele mnícha, spoločných modlitieb spoločenstva kláštora a liturgického slávenia. Každá z týchto častí má svoj nezastupiteľný význam a zmysel. Najdôležitejší pre mnícha je čas strávený individuálnou modlitbou pod vedením starca.⁶ Stretnutie so starcom Silvánom bolo pre Sofronija podstatné a ovplyvnilo celý jeho ďalší život, vrátane modlitby. Pod vedením Silvána nadobudla jeho modlitba novú šírku i hĺbku. Pochopil, že modlitba nie je pasívna, ale že premieňa nielen mnícha, ale aj spoločenstvo, ba celý kozmos.

Spočiatku sa modlíme za seba samých, ale ako Duch Svätý znásobí naše poznanie a rozširuje naše vedomosti, naše modlitby nadobúdajú kozmické rozmery a my pri modlitbe Otče náš myslíme celé ľudstvo. A všetkým, celému svetu vyprosujeme milosť rovnako ako nám.⁷

Modlitba je aktívna činnosť, ovplyvňujúca a formujúca vzťah askétu k celému svetu a k druhým ľuďom, najmä k nepriateľom. Starec Silván zdôrazňoval lásku k nepriateľom ako nevyhnutnú k dosiahnutiu hlbšieho poznania Boha. Zároveň mieru lásky k nepriateľom považoval za mieru prítomnosti Božej milosti v duši človeka. Láska k nepriateľom má byť taká silná ako láska rodiča k milovaným deťom.⁸ Láska k blížnemu bola pre Sofronija dôležitá aj potom, keď v Anglicku založil kláštor. Na lásku v komunite dával veľký dôraz. Za vzor mu slúžila sv. Trojica. Kláštornú komunitu prirovnával k Trojici. Trojica je láska. O vzťahy lásky a jednoty, ako panujú medzi tromi božskými osobami, majú usilovať aj v komunitách. ⁹ Bol si vedomý toho, že počas nášho života nie sme schopní dosiahnuť dokonalosť, ale musíme sa o ňu neustále usilovať, pretože uspokojiť sa s už dosiahnutým stupňom nestačí.¹⁰

Život v blízkosti starca Silvána však najviac ovplyvnil Sofronijovo chápanie potreby ustavičnej modlitby ako prostriedku neustáleho spojenia s Bohom. Pod jeho vedením si osvojil a zamiloval „Ježišovu modlitbu“.¹¹

Na modlitbe Ježišovej nie je nič automatického alebo magického. Pokiaľ sa nesnažíme zachovávať jeho prikázania, vzývame jeho meno nadarmo. On sám povedal: Mnohí mi povedia v ten deň: Pane, Pane, či sme v tvojom mene neprorokovali a v tvojom mene nevyháňali zlých duchov a v tvojom mene nevykonali mnoho mocných činov? A vtedy im poviem: Nikdy som vás nepoznal, vzdiaľte sa odo mňa, kto konáte neprávosť. (Mt 7,22-23). Naši Otcovia si prirodzene uvedomovali ontologickú spojitosť medzi Menom a Menovaným – medzi Menom a Osobou Kristovou. Nestačí vysloviť zvuk ľudského slova, ktoré sa mení podľa použitého jazyka. Podstatné je milovať toho, koho vzývame.¹²

Svetlo

Svetlo je ďalším bodom u Otca Sofronija v súlade s dôrazmi pravoslávnej spirituality a mystiky vôbec. Sofronij tu nadväzuje na apofatickú teológiu, najmä na cirkevných otcov, obzvlášť na Gregora z Nyssy, Symeona Nového Teológa a Makarija Egyptského, a ich dualistické videnie dvoch hlavných znamení – symbolov, a to temnoty a svetla. Majú pôvod v biblickom popise Mojžiša na hore Sinaj, kde Boh bol prítomný v temnote (Ex20,21). V mystike svetla nadväzuje Sofronij tiež na Jána a jeho Prológ a učenie Gregora z Palamy o nestvorenom svetle.

Boh sa ako svetlo zjavuje pri premenení Krista na hore Tábor, kedy jeho „tvár žiarila ako slnko a jeho šaty boli oslnivo biele“ (Mt 17,2). Je to nestvorená Božia energia, ktorá je reálna, ale je popísateľná iba jazykom znamení a symbolov. Ten, kto vidí Božské svetlo, je ním preniknutý skrz naskrz, takže jeho telo žiari slávou. On sám sa stáva svetlom. Keď Mojžiš zostúpil z hory Sinaj, jeho tvár žiarila tak, že sa naňho nikto nemohol pozrieť – on sám si zahaľoval tvár závojom, keď hovoril s druhými (Ex 34, 29 – 35). Podobne apoštol Pavol, keď počuje veci, ktoré nejde vysloviť a vidí, čo nejde vidieť (2k 12,3), je preniknutý svetlom bez ohraničenia, ktoré sa mu zjavilo a žiarilo okolo neho neobmedzené, jasnejšie ako slnko a väčšie ako vesmír.¹³ Svoje vlastné skúsenosti s nestvoreným svetlom z raného detstva Sofronij opísal nasledovne: „Slnečný svit mi nebránil, aby som pociťoval iné svetlo a spomienka naň je spätá s tichou radosťou, ktorá vtedy napĺňala moju dušu.,.. na toto svetlo som nikdy nezabudol.“¹⁴ Videnie svetla v roku 1924 opisuje nasledovne:

A tu ma po prijímaní na Veľkú sobotu navštívilo svetlo a ja som ho vo svojom duchu pocítil ako dotyk Božskej večnosti. Toto tiché svetlo plné pokoja a lásky so mnou zostalo tri dni a rozohnalo temnoty nebytia, ktoré stáli predo mnou. Bol som vzkriesený a vo mne a so mnou vstal celý svet.¹⁵

Toto bezpočiatočné, nestvorené svetlo bolo úplne iné ako svetlo umeleckej inšpirácie vyvolané krásou viditeľného sveta, či svetlo filozofického rozjímania, prechádzajúce až do mystickej skúsenosti, alebo svetlo vedeckého poznania, ktoré má relatívnu výpovednú hodnotu.¹⁶

Milosť videnia Boha by mala byť výzvou k pokániu. Ako príklad uvádza apoštola Pavla, ktorý až keď bol zasiahnutý svetlom na ceste do Damašku, zbadal, že jeho horlenie pre Hospodina proti kresťanom bol omyl.¹⁷ Sväté svetlo prichádza podľa Sofronija pri modlitbe hlbokej ľútosti nad sebou, ale aj pri súcitnej modlitbe s nepriateľmi. Aj keď človek padol a zhrešil, vždy existuje milosť pokánia a spásy. Preto podľa Sofronija neexistuje človek, ktorý by bol úplne zbavený svetla.¹⁸ Svetlo vychádzajúce od Boha je svetlom lásky a poznania, ale lásky a poznania zvláštneho druhu. Vyvoláva rozličné hnutia mysle a srdca: napríklad potrebu – obraz vrhnúť sa s beznádejnou nádejou k Bohu, či mlčať plný blaženého údivu z Boha. Duch človeka prekračuje hranice tohto sveta, norí sa do jediného Boha. Zjednotenie duše človeka s Bohom znamená zakúšať, poznávať, celkom sa oddávať Bohu.¹⁹ Príchod nestvoreného svetla je spojený so zvláštnym požehnaným stavom, ktorý je pociťovaný v srdci, v mysli, ba i v tele. Vedie k naplneniu človeka novým poznaním. Sofronij sa odvoláva na svojho učiteľa, starca Silvána, ktorý na základe vlastnej skúsenosti tvrdil, že sa nedá nepoznať, že v nestvorenom svetle je všemocný Pán a Stvoriteľ veškerenstva.²⁰

S modlitbou a s nestvoreným svetlom úzko súvisí ďalší faktor Sofronijovej mystiky: pokánie a askéza. Nie sú samoúčelné same pre seba, ale sú prostriedkom k dosiahnutia theózie.

Pokánie a askéza

Spolu s modlitbou sú pokánie a askéza duchovnými zbraňami, zahrňujúcimi celého človeka, s jeho dušou, duchom i telom, pričom pod pôstom sa nechápe len striedmosť v jedení, ale aj iné druhy pokánia a asketického života, ako boli rozpracovávané v príručkách asketického života pre všetkých, kto usilovali o individuálny duchovný pokrok a rast. ²¹ Predovšetkým však má Sofronij na mysli uvedomenie si svojej hriešnosti a nepatrnosti pred Bohom. Hľadanie Boha pomocou askézy a meditácií po vzore východných náboženstiev a mystických ciest ho priviedli do slepej uličky – k rozumovaniu a odloženiu všetkého vzťahového. Až keď keď náhle pred ním vyvstal text Písma „Som, ktorý som“ (Ex 3, 14), uvedomil si, že Boh je osobný – JA SOM. Prestal byť Bohom abstraktným, ale stal sa existenčnou samozrejmosťou. Spolu s týmto poznaním prišlo uvedomenie si Boha ako Pokory. Pokora Boha je nevýstižná, bezvýhradná, neporovnateľná s ničím iným. Opakom pokory je pýcha. Ak pokora je svetlom, pýcha je tmou. „Pekelnou tmou“ a uniknúť z nej je možné len cez pokánie. Pýcha odtrháva od Boha, obracia človeka do seba a robí z neho uzavretý kruh.²² Ústami svojho učiteľa starca Silvána cituje Ježišovu výzvu „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom.“ (Mt 11,29) a poukazuje na Silvánovu skúsenosť s Bohom, keď ho Pán vyzval: „Premýšľaj o pekle, ale nepadaj do zúfalstva!“²³ Pokánie, pokora a láska tak úzko spolu súvisia a tvoria jeden celok. Sofronij o tom hovorí:

Keď nás Božia ruka, ktorá nás najskôr ožiarila svetlom, stavia na novú, doteraz neznámu vysokú cestu, narážame tam na dve veci. Jedna z nich sa nazýva „peklo pokánia“ a druhá „peklo lásky“. Pokánie je spojené s dvoma prikázaniami, z ktorých najvyššie je „Miluj Hospodina, Boha svojho, celým svojim srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou.“ (Mt 22, 37-38). Aj druhá vec, nemenej bolestivá, vychádza zo vzťahu k druhému prikázaniu a znie „Miluj svojho blížneho ako seba samého.“ Pán sa nedopustil žiadneho hriechu, takže nemal potrebu pokánia, ale keď na seba vzal hriechy sveta, zostúpil do pekla z lásky k blížnemu a tiež do najhlbších priepastí, t.j. až k hraniciam druhého prikázania... Kristus položil svoj život za priateľov i nepriateľov. Ak pochopíme skutočný zmysel druhého prikázania, zistíme, že naše pokánie doteraz ani nezačalo.²⁴

Tak Silván ako aj Sofronij mali dar hlbokej modlitby pokánia, spojenej s darom sĺz. Duchovný plač je spojený s neustálou myšlienkou na Boha a smútkom z odlúčenia od neho v dôsledku vlastnej nedostatočnosti a hriešnosti. Tento plač, prameniaci zo začiatku z hlbín zúfalstva duše, sa mení s tým, ako v dôsledku milosti Božej človek prekonáva úzkosti a strachy a očisťuje sa od smrtonosných vášní, najmä pýchy a hnevu. Namiesto smútku do srdca prenikne tichá radosť nad tým, že aj keď nehodný, predsa je človek prijatý a oslobodený. Do vnútra ľudskej duše tak vstúpi dovtedy nepoznaná sloboda a z horkosti počiatočného pokánia plač prerastá do prívalu sĺz Božskej lásky.²⁵

Zbožštenie

Zbožštenie (theósia) je cieľom života človeka. V pravoslávnej teológií je to iné meno pre spásu. Dosiahnuť spásu, byť spasený, znamená dosiahnuť zbožštenie, či inak povedané - zjednotenie s Bohom.²⁶ V krste a v sviatosti myropomazania dostáva síce kresťan plnosť milosti Ducha Svätého, túto si však podľa sv. Marka Askétu musí prisvojiť. Milosť Ducha Svätého sa v nás odkrýva a prejavuje v závislosti na plnení Božích prikázaní. Podľa sv. Gregora Sinajského sa pôsobenie Ducha Svätého dosahuje dvoma spôsobmi: jednak životom podľa prikázaní (praxis), čo zahrňuje aj očistenie srdca od vášní pomocou modlitby, pôstu, bdenia, mlčania, spevu žalmov, trpezlivosti pri znášaní ťažkostí života a jednak kontemplatívnou modlitbou (theória). Všetci kresťania sú pozvaní k svätosti a k duchovnej dokonalosti, a preto majú urobiť všetko, čo od nich závisí, aby spolupôsobením svojej slobodnej vôle s Božou milosťou získali milosť Ducha Svätého, dosiahli vnútorné zjednotenie a uzdravenie od vášní a cez očistenie srdca (purifikácia) dosiahli osvietenie (illuminácia) a nakoniec zbožštenie – theóziu. Božia milosť v nás vykonáva premenu úmerne k našej horlivosti a slobodnej vôli. Podľa sv. Serafima Sárovského pôst, bdenie, modlitba, almužna a každý dobrý skutok konaný pre Krista sú prostriedky pre získanie Svätého ducha Božieho. Sv. Maxim Vyznávač hovorí, že ten, kto prešiel stupňom očistenia, je oslobodený od zmyslového potešenia a bolesti. Nevzrušuje ho zmyslové potešenie, ani netrpí prichádzajúcimi pokušeniami, ani prenasledovaním od ľudí. Odstúpil od hriechu. Neustále v svojom srdci pamätá na Boha. Je oslobodený aj od fantázie ako zdroja vášne a nečistých predstáv.²⁷

Otec Sofronij hovorí o troch krokoch, či stupňoch, po ktorých Boh vedie človeka a učí ho znovu sa stať plným Božím obrazom. Najprv mu dá svoju milosť, aby zakúsil milujúcu náruč Božiu. Potom v druhom kroku mu túto milosť odníme, aby v hĺbke pokánia uzrel a pochopil hĺbku svojej biedy a urobil rozhodujúci krok na ceste nasledovania Boha (metanoia). Až v treťom kroku mu znova prinavracia seba, dáva sa mu vidieť, aký je – Boh láskavý a milosrdný a dáva mu okúsiť zbožštenie ako závdavok budúceho zjednotenia. Tieto etapy sa v živote človeka neustále striedajú a opakujú, nakoľko počas nášho života nie sme schopní vyhnúť sa bolestným výkyvom nášho duchovného rastu.²⁸

Sloboda

Téma slobody a otázok, ktoré si kladie, preberá z náboženskej filozofie N. Berďajeva, ale koncept slobody formuluje v kontexte hesychastickej praxe s dôrazom na slobodu vo vzťahu k pokániu. Tu sa stretávame s S. Bulgakovom a jeho dôrazom na kenóziu vovnútri života samej Svätej Trojice.

Sloboda ako ďalší faktor mystickej cesty Sofronija môže stáť pred theóziou i za ňou. Záleží na tom, ktorej stránke slobody dáme prednosť. Ak sa dívame na slobodu ako možnosť rozhodnúť sa pre Boha alebo proti nemu a prevziať za takéto rozhodnutie zodpovednosť, priraďujem ju pred theóziu k pokániu a askéze. Ak však pojmeme slobodu ako získanú v procese zbožštenia, ktorá otvára človeka pre spolutvorbu na udržiavaní a posväcovaní sveta na slávu Boha, patrí spolu s tvorivou činnosťou za theóziu. U Sofronija sa vyskytujú obidve poňatia, hovorí o slobode i tvorivosti na viacerých miestach a to z pohľadu filozoficko-teologického, vedeckého i umeleckého na základe svojich skúseností, ktorými sám prešiel. Ja som sa rozhodla zaradiť pojednanie o nich na toto miesto – za theóziu.

Slobodu filozoficko-teologickú spája so slobodou v Duchu Pravdy, ako o tom hovorí J 8,32. Takáto sloboda je spojená so zodpovednosťou, poslušnosťou a pokorou. Boh nám dáva absolútnu slobodu: vo svojej láske pripúšťa aj to, že ho odmietneme. S tým súvisí aj možnosť zneužitia moci. Znakmi skutočnej slobody je, že človek netúži nikoho ovládať, rešpektuje slobodu druhého, ale zároveň je aj vnútorne oslobodený od nadvlády druhých nad sebou. Je to dôsledok bázne pred Bohom, ktorá prikazuje milovať druhého ako seba samého. Ani ten, kto si uzurpuje vládu nad druhým, ale ani ten, kto sa nechá vnútorne ovládať a zotročovať, nie sú slobodní.²⁹

Sloboda zároveň znamená vybrať si z možností, ktoré stoja pred nami. Naša voľba by mala byť podmienená príklonom k poslednému, najvyššiemu cieľu – Kráľovstvu Božiemu. Takýto výber však je nevyhnutne spojený so zodpovednosťou a s odhodlaním k obeti. Žiadny výber sa neobíde bez utrpenia a obetí. Keď volíme Božiu vôľu, každá obeť nás pripodobňuje Kristovi: „Otče, ak chceš, odním odo mňa tento kalich, ale nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane.“ (L22,42)³⁰ V tejto Getsemanskej modlitbe videl Sofronij zhrnutie kenózie Ježiša Krista v celom jeho živote – od vtelenia cez Getsemany až po smrť na Kalvárií. A takúto sebavydávajúcu lásku nám prikázal.³¹ Pre ľudí má platiť, že ak je Boh taký, ako ho zjavil svojim životom Ježiš, tak mu patrí sláva, česť a klaňanie sa po všetky veky. Pre Boha Otca platí, že ak je človek taký, ako Kristus, potom ho Otec prijíma ako seberovného a dáva mu miesto po svojej pravici (Ef 1, 20-21).³² V miere, akej poznávame Ježišovo vykupiteľské utrpenie, spočíva aj na nás jeho večná sláva. V zjednotení s Kristom prijíma človek plnosť boho-ľudského bytia. Keď pomaly zažíva vzkriesenie svojej duše, vie, že Kristus svojim vzkriesením premohol smrť, a tá už nad ním nepanuje. Mocou a milosťou Božou skrze Krista aj človek prechádza zo smrti do života.³³

So zdôrazňovaním slobody v duchu Pravdy podľa Otca Sofronija súvisí aj vedecké bádanie, konkrétne chápanie teológie ako vedy. Akademickú teológiu oceňoval, poukazoval však na riziká racionalizmu v teológií. Z historického, kultúrneho, misijného a didaktického hľadiska má akademické bádanie význam. Rozvoj teológie ako vedy a jej vyučovanie na školách má mať za cieľ hľadanie pravdy a to spôsobom a jazykom zrozumiteľným potrebám a požiadavkám ľudstva v danom veku rešpektujúc ich intelektuálnu úroveň. Poznávanie Boha iba v rovine poznatkov a vedy nestačí – nevedie k spáse. Sofronij sa domnieval, že toto je tragédia sveta aj Cirkvi, pokiaľ v histórií nedávala moc svätým, ale do rúk zákonníkov, ľudí ignorantských, žijúcich v rozpore s Ukrižovaným z lásky. Na druhej strane pre tých, ktorí kráčajú cestou kontemplácie, je teológia ovocím cirkevných skúseností a poznatkov, pretože hoci poskytuje prirodzené poznatky o Bohu, tieto môžu slúžiť a byť odrazovým mostikom človeku k skutočnému duchovnému životu. Pojmy, ktoré sú predmetom teológie, v takom prípade vstupujú do modlitby, a tak sa teológia stáva súčasťou modlitby. Cirkevná skúsenosť tak predpokladá dynamické a vzájomné prepojenie vedomostí a liturgickej skúsenosti, duchovnej skúsenosti živého porozumenia, kde ľudský rozum má zásadnú úlohu, v smerovaní pohľadu na Boha vo svetle jeho slávy, k skúsenosti videnia svetla alebo všeobecne k spáse.

Postoj niektorých mocných v Cirkvi je pseudo duchovný a pseudo kláštorný, často v nevedomosti, nie zo zlej vôle. Existujú prípady, keď mladí ľudia, obdarovaní duchovne aj intelektuálne upadli do omylov, niekedy dokonca veľmi vážnych, pretože nesprávnym spôsobom pochopili a prijali vedecké poznatky a vplyvy rôznych teologických prúdov, v ktorých došlo k zneužitiu autonómneho rozumu na teológiu. Otec Sofronij vidí riziká racionalizmu v teológií vo viacerých bodoch. Konštatuje, že ani teológia nie je uchránená rizika prevrátených hodnôt, keď diplomy a akademické tituly majú väčšiu hodnotu a dôležitosť, ako svätosť, cesta modlitby a pokánia. Rast a zrenie teologického poznania sa dosahuje predovšetkým duchovnými prostriedkami, Každá veda má slúžiť na uchopenie pravdy v jej plnosti, t.j. prostredníctvom Ducha Svätého, cez ktorého jediného je možné pravé poznanie Boha.³⁴

Ako posledným bodom mystickej skúsenosti Otca Sofronija sa budem zaoberať tvorbou a to maliarstvom a ikonopisectvom. Dovolím si povedať, že tvorba bola spolu s modlitbou najväčšími veličinami v jeho civilnom i duchovnom živote. Tak ako modlitba bola živou, aktívnou činnosťou, tak sa aj z jeho tvorby stala modlitba.

Tvorba

V maliarskej tvorbe Sofronija badám tri etapy: Prvá od raného detstva až po vstup do kláštora na hore Athos. Nazvala by som ju etapou hľadania. Druhá, obdobie ne-tvorby na Athose, kedy sa venoval duchovnému rozvoju pod vedením starca Silvána. Je to obdobie zrenia. A konečne tretia etapa od smrti Silvána, kedy sa uchýlil do pustovne, až po jeho smrť v kláštore v Essexe. Je to etapa zrelej, preduchovnelej, mystickej tvorby.

Už ako dieťa rád maľoval. Často sa schoval pod stôl a tam nerušene kreslil. Maľovanie bolo vtedy celý jeho svet.³⁵ Vzťah k maľovaniu sa u neho prehlboval a formoval aj vplyvom stredoškolských štúdií, kedy získal seriózne vzdelanie v oblasti ruskej a európskej literatúry, študoval tiež latinčinu, gréčtinu, francúzštinu, kaligrafiu a dejiny. Miloval literatúru, najmä Puškina a Turgeneva. Navštevoval operu, rád počúval najmä mocný hlas Fiodora Šaľjapina. Veľký vplyv mala na neho tvorba Vasilija Kandinského (1866 – 1944) s jeho abstraktným umením. Podľa Kandinského abstraktné umenie obsahuje možnosť vyjadriť vnútorný zmysel objektu alebo človeka. Poskytuje možnosť preklenúť priepasť medzi fyzickým a metafyzickým a vytvoriť tak „duchovnú“ atmosféru. Kandinskij argumentoval tým, že tvorivé dielo sa rodí z umelca mystickým spôsobom. Oslobodené od umelca sa jeho dielo stáva svojou vlastnou nezávislou duchovnou bytosťou. ³⁶ Na Sofronija mali však väčší vplyv jeho názory, než technika jeho malieb. Kandinskij kládol dôraz na potrebu vnútorného života pre umeleckú tvorbu. Maľba by nemala byť iba remeslom, ale mala by vychádzať zvnútra duše. Väčšina umelcov tej doby, Sofronija nevynímajúc, hľadala inšpiráciu najmä v orientálnom náboženstve a mystike a v myšlienke čistej tvorivosti rozplynutím seba samého v Absolútne.³⁷ Okolo rokov 1919 – 1920 zistil, že abstraktné umenie mu nedáva odpovede na jeho otázky po Bytí. Uvedomil si, že nevytvoril nič nové, čo by nejakou formou už neexistovalo. Abstraktný obraz je ako reťaz slov, sama o sebe krásna a zvučná, ale nevyjadrujúca žiadnu živú, hlbokú, úplnú myšlienku. Je rozpadom bytia a pádom do priepasti nebytia. V roku 1920 odišiel so svojimi priateľmi – umelcami do dedinky blízko Moskvy, aby tam odpočívali od hrôz vojny a maľovali prírodu, najmä stromy. Neskôr Sacharov popísal duchovné rozpoloženie, priepasť, utrpenie a vidinu nebeskej slávy ako štruktúru storočného stromu s hlbokými koreňmi, siahajúcimi hlboko do zeme, aby uniesli vysokú a rozložitú korunu siahajúcu až do oblakov. ³⁸ Po návrate skupina priateľov založila svoju umeleckú skupinu „Bytie“. Maľovali pozitívne obrazy, naplnené mladistvou energiou a vystavovali. Výstavy až do roku 1929 mali kladný ohlas. V roku 1922 Sacharov s jedným zo svojich priateľov opustili Rusko a odišli na základe štipendia do Talianska a Francúzska, aby sa tam venovali maľovaniu.³⁹ Situácia v Rusku však spôsobila, že ani Sacharov ani jeho priateľ sa už do vlasti nevrátili.⁴⁰ V Paríži si Sergej našiel ateliér, v ktorom mohol pracovať. Žil bohatým kultúrnym a spoločenským životom. Niektoré jeho diela boli vystavené na prestižnych francúzskych výstavách, čo svedčí o výbornej úrovni jeho maliarskych diel.⁴¹

Krása viditeľného sveta, ktorý maľoval, ho priťahovala a fascinovala ako zázrak zrodu samotného videnia. Zároveň však žil akoby dva paralelné svety. Za viditeľnou skutočnosťou pociťoval realitu neviditeľnú a nadčasovú, prinášajúcu príjemné okamžiky. Ale ani toto obdobie mu neprinieslo trvalé uspokojenie. Umelecká vášeň a spomienka na smrť sa dostali do príkreho rozporu. Sofronij popisuje udalosť, kedy sa mu zdalo, ako by vystúpil nad seba a držal v ruke svoju hlavu sťa lebku. Umenie ani intelekt mu nedávali odpoveď na to, čo hľadal. Ocitol sa na pokraji svojich síl. Keď celkom nečakane akoby „tenká ihla prepichla silnú olovenú stenu a týmto uzučkým kanálom prenikol lúč svetla“, vtedy sa utíšilo i mladícke nadšenie, zaujatie umením, ktoré Sofronija celkom ovládalo.⁴² A videnie nestvoreného svetla trvajúce tri dni počas Veľkej noci 1924 (alebo 1925) zároveň viedlo k zážitku Boha ako osobného Boha JA SOM a k odchodu do kláštora na horu Athos.⁴³

Tam na niekoľko rokov akoby opustil maliarstvo a venoval sa svojmu duchovnému rastu. O mystických dôrazoch, ktoré boli v popredí jeho záujmu a mali dôležitý význam v jeho živote (modlitba, vnímanie nestvoreného svetla, Božia prítomnosť v okamihoch theózie, dozrievanie k slobode), som písala v predchádzajúcich častiach kapitoly. Roky mníšskeho asketizmu, vplyv starca Silvána i pobyt v pustovni mali na jeho umelecké cítenie a neskoršiu tvorbu kľúčový vplyv. Začal sa venovať ikonopisectvu a bol jedným z prvých, kto obnovil ikonografiu v jej tradičnej podobe na Athose.⁴⁴

Po návrate z Athosu do Paríža sa Sofronij zoznámil s dvoma ikonopiscami - Leonidom Uspenským (1902 – 1987) a Gregorijom Krugom (1908 – 1969). Uspenský vytvoril na žiadosť otca Sofronija prvú ikonu sv. Silvána.⁴⁵ Títo dvaja mu pomohli vyzdobiť aj kaplnku pri Paríži, kde sa uchýlil so skupinou kresťanov túžiacich po hlbšom duchovnom živote. Zároveň sa aj Sofronij pustil do písania ikon a mal rozhodujúce slovo pri architektonickom a umeleckom dotvorení budov a záhrad tohto prvého obydlia formujúcej sa komunity. Zvlášť kaplnke venoval Otec Sofronij veľkú pozornosť. Dal si veľmi záležať na vytvorení dokonalého prostredia pre atmosféru modlitby a to najmä výberom farieb – červená na podlahu, hnedé steny a modrý strop. Mali predstavovať ľudstvo stojace v pekle, obklopené zemou a ašpirujúce na nebo. Ikony, ktoré vytvoril Otec Krug, boli na želanie Otca Sofronija namaľované tak, aby pôsobili skromne, nepoužil pri nich obvyklú škálu farieb. Neskôr boli tieto ikony prenesené do kaplnky svätého Jána Krstiteľa do novozaloženého kláštora v Essexe. Prvé ikony starca Silvána zveril Sofronij ikonopiscovi Leonidovi Uspenskému, text na zvitok „Modlím sa, Pane, za všetky národy zeme, aby ťa spoznali skrze tvojho Ducha Svätého.“ však vybral Sophronij.⁴⁶

Otec Sofronij mal už 62 rokov, keď sa so svojou malou komunitou presťahoval a usadil v Essexe. Navrhnúť dizajn a dohliadnuť na stavbu kláštora bral mimoriadne vážne a s veľkým umeleckým citom. Zvlášť v kaplnke venoval veľa pozornosti farbám, materiálom a osvetleniu, aby sa vytvorilo čo najlepšie prostredie a atmosféra pre hesychastickú modlitbu. Naplno sa venoval ikonografií. Prostredníctvom tradičnej pravoslávnej ikonografie vyjadroval a odovzdával duchovný život, ako ho dôverne zažil a poznal. Umelec v ňom spojil svoje sily s duchovným človekom, ktorý uvažoval o Božej kráse, o všetkých Jeho dielach a o všetkom, čo odráža Jeho podobu. Podľa vyjadrení sestry Gabriely po dlhom prehlbovaní modlitebného a asketického života to bola doba veľkej zrelosti. Svoju askézu a duchovný život vyjadril v maľbe.

Veľkú pozornosť venoval aj výchove mladých talentov. Dal postaviť ikonopisecké štúdio a úzko spolupracoval najmä s Leonidom Uspenským na príprave budúcich ikonopiscov. Jeho umelecké cítenie sa odrazilo aj na vnútornom usporiadaní a výzdobe kláštora. Farby, vzory, rozloženie – to všetko malo za cieľ podporovať vnútornú sústredenosť a pokoj. Zvlášť hlavnému kostolu kláštora, zasvätenému sv. Silvánovi⁴⁷, venoval veľkú pozornosť. Liturgiu vnímal ako udalosť večnosti, dokonalosť, ktorú je potrebné sláviť na najdokonalejšom mieste, ako len je možné. Uvedomoval si, že po odchode z Athosu stratil časť milostí nestvoreného svetla⁴⁸, a vo výzdobe liturgického priestoru hľadal možnosť zachytiť ho. Všetky tváre na freskách ako aj ikonách tvoril sám. Na lešení trávil veľa hodín. Nástenné maľby mali vyžarovať ľahkosť, mäkkosť a prívetivosť. Pre ikonostas volil výraznejšie farby. Osvetlenie malo takisto poskytovať jemné teplé rovnomerné svetlo. Podľa vyjadrení sestry Gabriely Otec Sofronij chápal ikonografiu ako inšpiráciu pre modlitbu a odrazový mostík na večnosť. Nebol viazaný jednou konkrétnou školou písania ikon, ale z každej si vzal to, čo podľa neho vykresľuje ikonu čo najautentickejšie. Tvoril ikonu tak, aby najlepšie zachytila danú situáciu. Písanie ikony je ako písanie básne: ani jedno slovo nemôže byť pridané či odobraté. Ikona je umelecké dielo.

Zároveň zastával názor, že ikona, aby splnila svoje poslanie, musí byť vytvorená špeciálne na mieru epoche a miestu, kde sa bude nachádzať. V dnešnej dobe prísne byzantské výrazy nezodpovedajú súčasnej realite. Je potrebný miernejší, mäkší výraz. Paletu nástenných malieb v kláštore v Essexe volil tak, aby ich výrazu napomáhalo jemné a rozpptýlené anglické svetlo. Výrazné farby, použiteľné napríklad v Grécku, kde je ostrý slnečný svit, by v Anglicku vyzerali ostro a rušivo. Každé umelecké dielo je vytvorené pre konkrétne miesto v konkrétnom čase.

Najdôležitejšie pre Sofronija bolo ikonografické zobrazenie Krista. Ježiš vyzeral veľmi obyčajne, mohol byť v skupinke ľudí bez toho, aby si ho niekto všimol. Ale jeho duchovná krása bola veľmi veľká. Dával dôraz najmä na Kristovu pokoru. Ikona Krista by mala byť inšpirujúca a potešujúca v týchto nepokojných moderných časoch. Kristus by mal mať mierny výraz, aby mohol byť chápaný a prijímaný ako záchranca sveta. Striktné, prísne súdiace ikony predchádzajúcich storočí nie sú vhodné pre našu dobu.

Podľa vyjadrení sestry Gabriely ikonografia Otca Sofronija môže byť definovaná ako hlboká vďačnosť voči Bohu za Jeho mocnú ruku, ktorou ho formoval a viedol životom. V písaní ikon zúročil všetky umelecké vlohy a schopnosti, ktoré dozrievali v asketickom a duchovnom živote plnom modlitieb, pokánia a askézy. Práve v ikonách dosiahol všeobjímajúcu celistvosť. Odstúpenie od maliarstva počas pobytu na Athose mu umožnilo vrátiť sa k maľovaniu, ale už na kvalitatívne vyššej úrovni, kedy jeho diela mali slúžiť ako inšpirácia pre modlitbu, ba samé sa stali modlitbou.⁴⁹

Zhrnutie významu Sofronija Sacharova

Sofronij bol muž modlitby. Na hore Athos a vplyvom starca Silvana si osvojil Ježišovu modlitbu a hesychazmus, ktorý neskôr preniesol na Západ a do kláštora, ktorý založil. Modlitba bola preňho, rovnako ako aj pre jeho učiteľa, zdrojom dynamiky duchovného života a mystického poznanie Boha ako osobného Boha –JA SOM.

Zdôrazňoval centralitu Krista, dôležitosť kenozie, pojatie ľudstva ako stvoreného k obrazu a podobe Božej. To zahrňuje jednotu i mnohosť, centralitu Božej milosti, bez ktorej nemôžeme nič urobiť. To si Sofronij dobre uvedomoval. Človek je súčasťou sveta, patrí do neho a spoločne s ním má dospieť k theozií. Kenózia, spojená s vedomím vlastnej nedostatočnosti, je cestou obrátenia, metanoie, radikálneho vyprázdnenia sa, vydania sa v ústrety stratenosti a temnote, vyjadruje solidaritu s tými, kto v stratenosti a temnote žijú až do takej miery, že sa s nimi ztotožní, zostúpi k nim, aby potom doslova z hĺbky pekla stúpala k Bohu modlitba. Človek potom je schopný dokonca ani neľpieť na vlastnej spáse. Apofatická asketická cesta však nie je cieľom. Cieľom kresťana je podiel na láske, Božej láske, pretože Boh je láska. Toto vertikálne smerovanie k Bohu ho viedlo k úvahám, rozjímaniu a pochopeniu úlohy Trojice v živote človeka ako jedinca, komunity i sveta. Nahliadol Trojicu ako vzťah lásky, ktorý je nutné aplikovať aj medzi ľuďmi. Trojičná láska sa najviac prejavuje v láske k nepriateľom. Láska k nepriateľom je vrcholom lásky k človeku.

Dogma o Trojici bola aj ústrednou myšlienkou úvah o ekumenizme. Otec Sofronij bol pravoslávny mních, zotrvávajúci pevne na pozíciach pravoslávia. Avšak myšlienka slobody, rovnosti, lásky panujúca v Trojici ho priviedli k tomu, že chápal nutnosť presadzovať tieto hodnoty aj vo vzťahu k skupinám kresťanov iných denominácií. Naschvál neužívam pomenovanie „iné cirkvi“, pretože Otec Sofronij chápal, že Cirkev je len jedna – Kristova Cirkev. Tá je svätá, pretože Kristus je svätý. Je však tvorená nedokonalými, padlými členmi, ktorí často skĺzavali v dejinách a skĺzavajú od lásky k snahám o uzurpovanie si moci. Zdieľal slová teológa Chojmjakova:

„Vnútorná jednota je pravda, produkt a prejav slobody; jednota založená nielen na racionalistickej vede, ani na svojvoľnom dohovore, ale na morálnom zákone vzájomnej lásky a modlitby; jednota, kde bez ohľadu na hierarchické stupňovanie kňazských funkcií nie je nikto podriadený, ale kde sú všetci rovnako povolaní byť účastníkmi a spolupracovníkmi spoločného diela, takže nakoniec jednota je z milosti Božej a nie z ľudskej inštitúcie, ako napríklad je jednota Cirkvi. “

Večná podstata Cirkvi sa odráža vo všetkých aspektoch ľudského života na zemi. Pri odrážaní v tomto svete sú prvky čisto cirkevnej reality zamieňané s konvenčnými a relatívnymi prvkami prírodného poriadku. Ale Božia myšlienka a účel - ktoré sú v konečnom dôsledku tými, ktoré má Cirkev - zostávajú nezmeniteľné ani v tomto zmätku. Týmto účelom je záchrana sveta - takže „tento porušiteľný musí obliecť neporušiteľnosť a tento smrteľný musí obliecť nesmrteľnosť“ (1. Korinťanom 15:53) prostredníctvom spoločenstva s božskou milosťou.

Teda „Cirkev volá do svojho lona všetky národy a dúfajme, že očakáva príchod Jej Spasiteľa. Vidí pokojným okom prúdenie vekov, historické búrky a agitácie a prúdy ľudských vášní a myšlienok valiacich sa a víriacich okolo skaly, na ktorú sa spolieha a o ktorej vie, že je neotrasiteľná. Táto skala je Kristus. “ (Khomiakov, The Latin Church and Protestantism, s. 303‑304).⁵⁰

Tieto dôrazy preniesol do kláštora sv. Jána Krstiteľa, ktorý založil v roku 1958 v hrabstve Essex v Anglicku. Oboje – tak skúsenosti s mníšskym asketickým životom na hore Athos, ako aj skúsenosti so životom pravoslávnej komunity na Západe, sa premietli do spoločného života mníchov a mníšok, do ich pohostinnosti voči prichádzajúcim pútnikom, ekumenickej otvorenosti, keď cesta za skutočným kresťanstvom je nad denominačnou príslušnosťou. Pestuje sa svojbytný ikonopis a stále sa modlí Ježišovu modlitbu. Vydávanie Silvanových spisov a zdôrazňovanie tohto svätca pravoslávnej cirkvi pred osobou zakladateľa, Otca Sofronija, je samozrejmosťou. Jeho a Silvanov duchovný odkaz sa pretavili do spirituality kláštora, ktorý sa stále rozrastá a stal sa najvýznamnejším strediskom hesychastickej spirituality v Západnej Európe.⁵¹

Převzato z bakalářské práce „Mystická skúsenosť u Otca Sofronija a Dorothee Sölle: Východiská, dôrazy, perspektívy“ zpracované pod vedením dr. Kateřiny Kočandrle Bauer a obhájené v r. 2021 v rámci studijního programu Teologie křesťanských tradic ETF UK v Praze.