Dýchať oboma stranami pľúc

Dvaja slovenskí bratia dominikáni Reginald a Egyd, ktorí študujú štvrtý rok teológiu v Olomouci, strávili počas letných prázdnin tri týždne v pravoslávnom kláštore. Chcú sa s nami podeliť o svoje dojmy, zážitky a postrehy.  Záujem o kresťanstvo na Východe sa v nás rodil postupne. Slovensko je krajina, kde sa stretávajú vplyvy dvoch veľkých kresťanských tradícií, ktoré možno zjednodušene nazvať kresťanský Východ a Západ. Preto nám východné kresťanstvo nebolo úplne neznáme. Avšak až dve cesty do Bulharska boli prvým bližším dotykom s pravoslávnym prostredím. Náš záujem prehĺbili semináre o východnom kresťanstve na Velehrade. Postupne nás to priviedlo na myšlienku stráviť nejaký čas v pravoslávnom kláštore. Pomohol nám pri tom olomoucký pravoslávny biskup Krištof. A tak sme sa 15. augusta večer, na sviatok Nanebovzatia P. Márie, ocitli pred bránou kláštora sv. Jána Krstiteľa v Essexe v Anglicku.

Prvé dojmy

Kláštor tvorí niekoľko jednoduchých budov, chrám, medzi nimi trávniky a chodníky, ďalej malý park a hospodárstvo s veľkým sadom. Všetko je ohradené plotom. Dnu sa vchádza jednoduchou bránou, ktorú sme za celý čas pobytu nenašli nikdy zamknutú. Hneď od brány vidno na stene jednej budovy mozaiky ikony. Tu teda máme stráviť 3 týždne. Aké budú? Ako nás prijmú? Veľa otázok nám víri hlavou. . .

Ujal sa nás mládenec, o ktorom sme sa neskôr dozvedeli, že je tu kandidátom.  Poradil nám, kde si máme zložiť veci. Potom nás zaviedol do jedálne, kde prebiehala večera. Pri dlhých drevených stoloch sedeli na jednej strane miestnosti mnísi v čiernych kutniach s mužskou časťou hostí a na druhej strane mníšky a ženy. Jedna mníška hneď vstala, ponúkla nám miesto a jedlo. Iná mníška čítala po francúzsky príbehy otcov z púšte. Po francúzsky nerozumieme, a tak sme vnímali skôr nové prostredie a jeho atmosféru.  Všetky štyri steny sú vymaľované ikonami, je tam celý Ježišov život od zvestovania cez nanebovstúpenie až po zoslanie Ducha Svätého. Ikony sú vážne, ale plné svetla, čo zároveň symbolizuje aj celú atmosféru kláštora, do ktorej sa pomaly ponárame.

Po večeri nás uvítal otec Simeon a zaviedol nás do našej budúcej izby.  Dozvedeli sme sa, že okrem angličtiny môžeme v pokoji používať aj ruštinu, lebo ju tu takmer všetci ovládajú. Ba viac, oni ju milujú. Napríklad Francúz Serafim (na snímke vpravo) hovorí, že ruština je jazykom modlitby.

Predstavený nám dovolil nosiť náš biely habit. Dozvedeli sme sa, že nasledujúci deň začína modlitbami o šiestej ráno v chráme. Po dlhej ceste sme boli unavení. Pri usínaní nás obklopovalo z jednej strany mäkké ticho anglického vidieka a z druhej strany nežný pohľad Bohorodičky z obrovském ikony zavesenej na stene. Neskôr ju budeme spolu s ostatnými prosiť v jednej z foriem Ježišovej modlitby: .Presvjataja Bogorodica, spasi nas."

História a súčasnosť kláštora

Srdečné prijatie bolo príjemným začiatkom nášho pobytu v mladom kláštore, ktorý však je bohatý na starodávnu tradíciu. Kláštor založil r. 1959 mních z hory Athos Sofronij (na snímke vľavo) a bol jeho dušou až do svojej smrti r. 1993. Spolu s ním stáli pri zrode ďalší traja mnísi: Rumun Rafael, Švajčiar Simeon a Nemec Prokopij. Starec Sofronij, ako ho všetci nazývajú, bol Rus. Kláštor bol teda od začiatku medzinárodný. Neskôr tu vznikla aj komunita mníšok. Dnes tu žije desať mníchov a pätnásť mníšok z dvanástich národov; igumenom čiže predstaveným je o. Kirill z Austrálie. Kláštor patrí priamo pod správu konstantinopolského patriarchu Bartolomeja.  Život v kláštore je navonok veľmi jednoduchý: pozostáva z modlitby a z práce.  Mimo kláštor odchádzajú členovia komunity zriedkavo. Najviac práce je na hospodárstve, ale je tu aj dielňa, v ktorej sa kreslia ikony, a ďalšia dielňa, kde sa pracuje s mozaikou. Počas nášho pobytu predstavený takmer denne vyhlasoval spoločnú prácu, ktorej sa mohli zúčastniť mnísi, mníšky aj hostia. Účasť bola dobrovoľná. Raz to bol zber jabĺk, inokedy natieranie plotu alebo hrabanie lístia. Všetko prebiehalo v takom pokoji a slobode, až sa nám zdalo, že život je tu ľahký. Len neskôr sme pochopili, že ich horlivosť nie je zameraná navonok, do množstva horúčkovitých činností a apoštolských aktivít, ale dovnútra, do modlitby.

Preto stať sa členom komunity nie je jednoduché. Kandidátov je mnoho.  O prijatí rozhoduje predstavený. Nie je určené pevné časové obdobie kandidatúry, lebo ide o to, aby každý nový člen komunity prijal jej ducha, ducha neustálej, horlivej modlitby. Môže to trvať niekoľko mesiacov, ale aj niekoľko rokov. Posledný mních bol prijatý pred piatimi rokmi. Hovoria, že jeden človek môže pokaziť ducha kláštora, ktorého iní mnoho rokov namáhavo vytvárali.

Tento kláštor má medzi pravoslávnymi kláštormi jednu osobitosť: modlitebný život je postavený predovšetkým na Ježišovej modlitbe. Dôvodom je jeho medzinárodný charakter. Ježišova modlitba je základom celého pravoslavného mníšstva, ale tu sa ju modlia spoločne namiesto iných liturgických modlitieb. Jej jednoduchosť umožňuje, že jazyk nie je bariérou. Je opakovaním jediného zvolania: .Pane, Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nad nami."

Atmosféra modlitby

Prekročením prahu kostola v čase modlitieb vchádza človek akoby do iného sveta. Z predsiene cez záves vkročí do šera, ba vlastne do tmy tajomstva.  Oči si musia 2-3 minúty zvykať, aby začali vnímať priestor vo svetle dvoch blikotajúcich svetielok pred ikonostasom. Hore sú síce malé okná, ale zakryté závesmi. Sú tu však iné okná, okná do Kráľovstva, totiž ikony, ktorými sú pomaľované steny a ikonostas. Nimi môže duša vnútorným zrakom hľadieť do večnosti.

Ďalej je tu koberec, okolo stien drevené lavice, niekoľko stoličiek - aby sa každý mohol modliť v polohe, ktorá mu vyhovuje. Jedni stoja, druhí sedia a niektorí kľačia s hlavou pritlačenou až k zemi. Podľa nepísaného zákona sa muži modlia vpravo, ženy vľavo. Všetci sú ponorení do modlitby, ktorú sa predmodlieva vždy len jeden, a to v niektorom z piatich jazykov: rusky, anglicky, grécky, francúzsky, nemecky. Po 100 zvolaniach začne niekto iný. Na začiatku a na konci sú ešte iné modlitby a spevy. Táto modlitba sa v mnohom podobá ružencu. Je však jednoduchšia, nerozjíma sa pri nej nad tajomstvami. Cieľom nie sú ani opakované slová, ale čosi ako ukrytie a pokojné zotrvávanie mena Ježiš v srdci. Vedome zotrvávať v Božej prítomnosti, to je pri tejto modlitbe najdôležitejšie. Neustálym opakovaním prechádza po rokoch z úst do srdca, zaplavuje celé bytie človeka so všetkým, čo robí. Meno Ježiš sa vtedy stáva ohniskom života a sústreďuje v sebe všetko. Je to jedna z foriem modlitby, jedna z ciest ku svätosti.  Atmosféra modlitby, ako sme ju zažili, je veľmi príťažlivá. Vťahuje človeka do Božej prítomnosti, hranice priestoru a času sa prelamujú, človeku sa zdá, že sa dotýka večnosti. Je tu spoločenstvo svätých v nebi, ale aj celé stvorenstvo, ktoré sa práve tu dolaďuje do vyššej harmónie, celkom potichu a nenápadne.

Dve hodiny Ježišovej modlitby ráno, dve hodiny večer. Na druhý deň ráno svätá liturgia (svätá omša) a večer zase dve hodiny Ježišovej modlitby.

Atmosféra, ktorá vťahuje. Nikto nepozerá na hodinky (aj tak by na ne v tej tme nevidel). A tá atmosféra sa potom rozlieva do celého dňa. Ňou je poznamenaná práca, spoločné jedlo, vzájomné vzťahy, všetko. Pri pohľade na mníšky, ticho ukladajúce kamienky do rodiacej sa mozaiky, nemožno nevidieť do ich srdca, kde ticho znie modlitba za celé stvorenie: .Pane, Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nad nami a nad svojím svetom."

Bolesť z rozdelenia

Modlievame sa síce za jednotu kresťanov, ale tu sa naša modlitba zmenila.

Je ľahké modliť sa za hladujúcich a trpiacich, ak sami netrpíme a nehladujeme.  Zážitok hladu a bolesti poznamená modlitbu na celý život. Ani naša modlitba za zjednotenie už nemôže byť taká ako predtým. Zažili sme tu totiž skutočného evanjeliového ducha. Každý človek, ktorého sme spoznali - aj z hostí - bol niečím vzácny. Nadviazali sme tu niekoľko nových, hlboko ľudských priateľstiev s niektorými mníchmi a hosťami z rozličných krajín.  O to väčšia je naša bolesť z rozdelenia.

Rozdeľuje hriech, ale láska spája. Láska buduje zbúrané mosty a rúca múry, ktoré rozdeľujú. Chceme rásť v tejto láske. Tu sme si uvedomili, že náš život je plný podobných drobných rozdelení a snáď sme sa stali na ne citlivejší.  Zaceliť ranu rozdelenia kresťanov je krásna úloha, ale nad naše sily. Avšak zaceľovať drobné i väčšie rany vo vzťahoch s ľuďmi v našom každodennom živote - v tom sa dá s Božou pomocou urobiť veľmi mnoho.

To, čo sme tu zažili, v nás už nezostáva len ako informácia, teoretické poznanie, ale ako bytostný zážitok, ktorý obohatil našu modlitbu a celý život  o ďalší rozmer - o bytostnú bolesť z každého rozdelenia a túžbu po jednote, ktorá v nás volá: .Pane, Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nad nami."

Starci

Tradíciu pravoslávia, najmä ruského, si nemožno predstaviť bez starcov. Čo ich charakterizuje? Predovšetkým dar rozlišovania duchov, ktorý obsahuje dva základné prvky: poznanie Božích tajomstiev a poznanie tajomstiev ľudských sŕdc. Pre ich schopnosť vidieť duchovným zrakom skrze telo, priestor i čas boli vyhľadávaní celými zástupmi veriacich.

Touto tradíciou je silno poznamenaný aj tento kláštor. Vládne v ňom duch starca Siluana (1866-1938), svätca z hory Athos, jednoduchého ruského mužíka, prostého mnícha, ktorý neštudoval teológiu a nebol kňazom, ale hrdinský život modlitby ho priviedol na vysoký stupeň svätosti, múdrosti a lásky. Otec Sofronij, o ktorom už bola reč, jeho duchovný syn, vyjadril jeho duchovný odkaz v knihe .Starec Siluan". Kláštor nielenže je plný ikon s vyobrazením starca Siluana, nielenže sa s veľkou úctou a láskou o ňom rozpráva, nielenže tu spolu i individuálne čítajú jeho duchovný odkaz, ale predovšetkým tu tento odkaz žijú.

Jeho odkaz je veľmi bohatý. Spomeňme aspoň niekoľko vecí, ktoré zvlášť zdôrazňuje: pokora, láska k nepriateľom, modlitba za celé stvorenie, bytostný vzťah k Bohu, asketické úsilie, neustála modlitba, vzťah k Duchu Svätému, živá tradícia. To posledné znamená, že viera sa odovzdáva od človeka k človeku, na úrovni hlbokého vzťahu osôb, čo je oveľa viac, než len odovzdávanie informácií. Je to akoby odovzdávanie svätosti.

Uveďme tiež krátky citát zo spomenutej knihy: .Vieme, že čím je láska väčšia, tým viac bolesti zakúsi duša; čím je láska plnšia, tým plnšie je poznanie; čím je láska bohatšia, tým úprimnejšia je modlitba; čím je láska dokonalejšia, tým svätejší je život."

Starec Sofronij zomrel len nedávno, všetci ho majú v živej pamäti. Keď nám mnísi, mníšky i hostia o ňom rozprávali, čosi sa v nich pohlo, akoby sa v nich pri spomienke naňho rozžiarilo akési vnútorné svetlo. Z toho bolo jasné, ako veľmi ich kontakt s ním poznamenal. Veľmi často sa modlievajú pri jeho hrobe, jednotlivci i skupinky, vo dne aj v noci, neraz až do rána.

Starec mal na konci života dar vidieť do srdca človeka. Ak niekto vie o vašich starostiach, najtajnejších túžbach, pádoch, ale i hrdinských zápasoch, nedá sa dlho zostať vlažným. Buď človek nechá aj v sebe rozhorieť oheň, ktorý ho cez kontakt so starcom páli, alebo utečie. A keď zostane, dotyk so svätosťou a vedomie vlastnej úbohosti ho priam núti k vrúcnej prosbe: .Pane, Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnikom."

Živá zbožnosť plná ducha

Ako sme už spomenuli, pravoslávie nám nebolo predtým neznáme, ale jeho vonkajšie prejavy a formy nám boli v mnohom nepochopiteľné, málo príťažlivé, cudzie.

V kláštore sv. Jána Krstiteľa sme tieto formy našli živé a plné ducha. Krása celku života kláštora a horlivá modlitba akoby boli tajomným žriedlom, ktoré rozlievalo životodarnú vlahu ducha do všetkých jednotlivostí tohto života. Preto aj byzantská liturgia, ikony, Ježišova modlitba, spevy - to všetko sa nám stalo oveľa bližším a milším.

Samotná svätá liturgia sa slávila len štyrikrát v týždni, ale trvala asi tri hodiny a bola krásna. Oslovovala celého človeka aj s jeho zmyslovou stránkou: harmónia farieb, nádherné spevy, vôňa kadidla. Na liturgiu prichádzali aj ľudia z blízkeho a ďalekého okolia. V nedeľu strávili väčšinu dňa v kláštore - na bohoslužbách, pri jedle, v záhrade, v rade na spoveď. Znamením života tohto spoločenstva bol aj hlboký sviatostný život.

Z hostí, ktorí prišli na dlhšie, sme boli asi jediní, ktorí tam boli po prvý raz. Mnohí sa nám priznali, že pokoj a hlboká duchovná atmosféra kláštora ich priťahujú, a preto sa sem vracajú načerpať duchovných sil. A kláštor im vychádza v ústrety. Prakticky neustále je v kláštore asi toľko hostí ako domácich.

Veľkým zážitkom pre nás bolo stretnutie so známym skladateľom súčasnej vážnej hudby, estónskeho pôvodu, Arvo Pärtom. Jeho hudba sa nám už dlho veľmi páči a často ju počúvame. Arvo Pärt žije so svojou rodinou neďaleko kláštora a prichádza sem často na liturgiu. Bol tam napr. aj anglikánsky kňaz, ktorý si tam robil duchovnú obnovu, ďalej francúzsky bohoslovec, katolík, ktorý prišiel navštíviť svoju tetu - mníšku, švajčiarsky učiteľ Michel Quenot, ktorého knihy o ikonách boli preložené už do desiatich jazykov, atď. Treba však povedať, že celkovo tam bolo Angličanov málo, pre väčšinu z nich je pravoslávie nepochopiteľné, cudzie a nezaujímavé.  Aj pre nás bolo dlho takým. Ale v tomto kláštore sme sa presvedčili, že jeho formy zbožnosti môžu byť plné ducha. Formy sú ako potrubie pre životodarnú vlahu Ducha. Potrubie je len nato, aby ním mohla pretekať voda. A bezduchá vonkajšia zbožnosť je ako staré hrdzavé potrubie, ktorým už dávno netiekla voda.

Táto skúsenosť bola pre nás výzvou i otázkou: .Môžu aj z nášho správania vytušiť ľudia takú hlbokú vieru a veľkú lásku? Sú prejavy nášho každodenního náboženského života plné ducha, alebo nám tak zovšedneli, že sa zmenili na mechanicky opakovanú rutinu?" O tom, že ani tisícnásobné opakovanie nemusí viesť k zovšedneniu, nás neustále presviedčal spôsob, akým tam opakovali: .Gospodi, Isuse Christuse, Synu Božij, pomiluj nas."

Dve strany pľúc

Tri týždne ubehli veľmi rýchlo. Rozlúčka bola dojemná ako bývajú rozlúčky dobrých priateľov. Cestou späť sme mali dosť času premýšľať, hodnotiť, triediť. Sme vďační Bohu i našim predstaveným, že nám umožnili túto cestu.  Spoznali sme veľa nového, spoznali sme krajšiu tvár pravoslávia. Ale bola to pre nás aj vzácna príležitosť pozrieť sa na náš vlastný život a našu cirkev akoby z iného uhla a v novom svetle. Aj v tom našom sme objavili veľa nového a mnohé sme si viac zamilovali. Veď sme sa museli zamýšľať nad podstatou modlitby, liturgie, vonkajších náboženských prejavov, svätosti, atď. Myslíme si, že sa tým prehĺbili základy nášho kresťanského života.  Napriek tomuto pozitívnemu hodnoteniu chceme zdôrazniť, že ekumenické aktivity by nemali byť nesystematické. Prvým predpokladom je pevná zakotvenosť vo vlastnej viere a cirkvi. Isteže sa máme snažiť o dobré vzťahy na ľudskej úrovni so všetkými, tým skôr teda s kresťanmi. Ale v náboženských aktivitách vo vzťahu k iným cirkvám je zvlášť potrebná taktnosť.

Spomínali sme po ceste aj na rôzne prirovnania o vzťahu pravoslávia a katolicizmu, ktoré sme v minulosti počuli: Mária a Marta, dlhé bohoslužby oproti množstvu rozmanitých aktivít, dôraz na srdce oproti dôrazu na rozum, individuálne formovanie kresťanov predovšetkým odovzdávaním živých skúseností oproti masovému formovaniu predovšetkým odovzdávaním vedomostí, tradícia starcov oproti tradícii kresťanského vzdelávania, biskupských a pápežských dokumentov, atď.

Snáď by sme pomenované odlišnosti mohli nazvať rozdielmi v dôrazoch.  V Bulharsku, poznačenom pravoslávnou tradíciou, sa nám zdalo, že tieto rozdiely v mentalite možno badať aj u neveriacich, že sú súčasťou kultúry.  Teda odlišným vývojom akoby sa vytvorila akási polarita v dôrazoch. Tým sa priam núka možnosť vyššej harmónie. Tak ako muž a žena sa môžu a majú v manželstve vzájomne dopĺňať, a tak vytvárať kvalitatívne vyššiu jednotu, rovnako ako môžu ľudia rôznych pováh vytvoriť spoločenstvo, ktoré je oveľa väčšou silou než len súhrn jednotlivcov, tak aj .východná" a .západná" cirkev so svojimi rozdielmi v sebe skrývajú netušené možnosti vzájomného obohacovania a dopĺňania sa. Ak to využijú, môžu sa spolu stať novým veľkým znamením pre svet. Rozdelenie je zlo a je pohoršením, ale rozdielnosť je Božím darom, za ktorý máme ďakovať a ktorý máme zužitkovať.

Nedá sa predpokladať, že by v blízkej budúcnosti došlo k zjednoteniu. Naopak, neraz sa zdá, že situácia má skôr opačné tendencie. Zjednotenie sa nedá nijako zorganizovať. Treba však preň neustále pripravovať pôdu v našich srdciach. Nesmierny význam má prehlbovanie osobných kontaktov, priateľské gestá, vzájomné poznávanie sa a vzájomná pomoc, v prvom rade však určite modlitba. Možno práve vyváženosť a spolupráca .Východu" a .Západu" môžu dodať kresťanstvu novú silu pri prekonávaní veľkých problémov dnešnej doby. Svätý Otec Ján Pavol II. to výstižne vyjadril, keď povedal, že cirkev musí dýchať oboma stranami pľúc, .východnou" aj .západnou".  (Duchovný pastier 1/95)