Úvod
V ostatnom čase čoraz častejšie
a nástojčivejšie zaznieva v katolíckej cirkvi volanie
po novom začiatku. Na najvyššej oficiálnej úrovni sa to deje
napr. dôrazom na novú evanjelizáciu (tejto téme sa bude venovať
najbližšia biskupská synoda vo Vatikáne). Na úrovni teológov,
farárov a zástupcov farností (zvlášť v nemeckej
jazykovej oblasti) mnohí prichádzajú s požiadavkami reforiem
v cirkvi, ktoré by pomohli obnoviť kresťanský život
v podmienkach súčasnej spoločnosti.
V rámci Teologického fóra (TF)
vnímame, že situácia na Slovensku je čiastočne iná ako
v západnej Európe; základné problémy, ako aj pozitíva
a negatíva v cirkvi však považujeme za spoločné. Preto
sa ako katolícki kresťania zo Slovenska zapájame do hľadania
riešení pre život cirkvi a chceme spolupracovať na jej
obnove.
V nasledujúcom texte predkladáme
za Teologické fórum niekoľko téz na diskusiu i následnú
realizáciu.
1. Modlitba
Pri každej vhodnej príležitosti
budeme hovoriť o potrebe obnovy katolíckej cirkvi v duchu
evanjelia a aktuálnych potrieb našich čias. Počas slávenia
bohoslužieb a pri ďalších vhodných verejných
príležitostiach budeme sa modliť za uskutočnenie cirkevnej
reformy a za našich bratov a sestry vo svete, ktorí sa
zasadzujú za obnovu cirkvi.
2. Eucharistia
Slávenie eucharistie chápeme ako
konanie spoločenstva, ktoré sa zasväcuje do Kristovej lásky,
preto budeme poukazovať na rozdiel medzi slávením eucharistie len
podľa noriem cirkvi a slávením eucharistie aj podľa
Ježišovho príkladu. Zároveň sa budeme usilovať, aby
spoločenstvo eucharistického slávenia bolo príťažlivé aj pre
tých, ktorí sa úradnými normami cirkvi cítia vylúčení z tohto
spoločenstva, hoci osobne túžia zažiť to isté, čo dával
spravodlivým i hriešnikom skúsiť Ježiš, keď im prvý šiel
v ústrety. My dnes máme ísť takto v ústrety pokrsteným
katolíkom, čo sa nedokážu vo všetkom stotožniť so
svojou cirkvou, členom iných kresťanských cirkví, ľuďom
hľadajúcim, čo v cirkvi nikdy reálne neboli, i tzv.
„problémovým" skupinám, ako sú napr. ľudia rozvedení a
znovu sobášení. Slávenie eucharistie „na Ježišovu pamiatku"
zároveň pokladáme za model, ktorý nie je určujúcim len pre
samotné sviatostné slávenie, ale aj pre štruktúry života cirkvi
celkove. Tieto štruktúry majú mať už na prvý pohľad charakter
služobný a synodálny v zmysle toho evanjelia, ktoré
cirkev číta na Zelený štvrtok (Jn13,1-15), nie mocenský a
byrokratický.
3. Kňazi
Pripomíname zodpovednosť vedenia
cirkvi i bežných veriacich za úpadok kňazov vo farskej
službe, od ktorých sa očakáva veľký pracovný výkon, ale
málokto sa zaujíma o podmienky, v ktorých musia pracovať
a žiť. Vedenie cirkvi na Slovensku kňazov zväčša prekladá
z miesta na miesto bez zohľadnenia ich názoru a názorov
ich farností. Zdá sa, že biskupi pokladajú za správne, keď si
kňazi nikde a s nikým nevytvoria domov a sú
kedykoľvek k dispozícii ako vojaci na fronte. Systém,
v ktorom cirkev bežne funguje, tlačí vlastne kňazov k tomu,
aby fungovali ako manažéri cirkevného života a vykonávatelia
rituálov bez osobných vzťahov. Naši kňazi celebrujú eucharistiu
príliš často - v nedeľu mnohí až štyrikrát, vo všedné dni
bežne dvakrát - pričom počas veľkých sviatkov sa vznešené
eucharistické slávenie mení priam na otrockú prácu. Na Slovensku
nebol reálne nikdy propagovaný a zavedený trvalý diakonát,
a takisto ani povolanie pastorálnych asistentov a asistentiek.
V podmienkach, kde kňaza nemá kto zastúpiť v jeho
službe, kňazi v mnohých prípadoch eucharistiu a ďalšie
sviatosti neslávia, ale iba mechanicky vykonávajú. Namiesto toho,
aby sa kňazi slávením liturgie duchovne posilňovali, stávajú sa
unavenými a duchovne vyprázdnenými. Vieme, že v mnohých
farnostiach nie je možné hneď redukovať slávenie sv. omší, na
ktoré sú ľudia zvyknutí. Chceme však hľadať také formy
slávenia eucharistie, ktoré by kňazov odľahčili a zároveň
viac zviditeľnili krstné kňazstvo všetkých veriacich.
4. Farnosti
Na Slovensku je podobný nedostatok
kňazov ako v mnohých iných krajinách. V západnej
Európe riešia biskupi nedostatok kňazov zlučovaním farností do
veľkých administratívnych celkov - megafarností. Na Slovensku
sú už dávnejšie veľké mestské farnosti, kde jeden kňaz má na
starosti desať a viac tisícovú farnosť. Riešením pritom
nie sú ani viacerí kňazi v jednej farnosti, najmä keď sú
považovaní za mobilný personál, čo nepotrebuje s ľuďmi
trvalejšie zdieľať ich starosti a radosti. Tiež nemožno
nevidieť, že aj tam, kde kňazi spravujú prehľadné spoločenstvá
(zvlášť na vidieku), často pastorácia nefunguje, pretože vďaka
dlhoročnému blokovaniu reforiem v cirkvi a uprednostneniu
celibátu pred inými potrebnými vlastnosťami kňazov, máme mnoho
kňazov, ktorí sú neschopní budovať a viesť skutočné
cirkevné spoločenstvo. Preto sa budeme usilovať o transformáciu
farností z administratívnych jednotiek na spoločenstvá
konkrétnych bratov a sestier, kde kňaz v úlohe služobníka
jednoty spoločenstva prijme v ňom svoje miesto ako jeden
z bratov a spoločenstvo zasa prijme svoju zodpovednosť za
duchovný i hospodársky život farnosti. Zároveň budeme
podporovať vznik alternatívnych bázových farností na čele so
zodpovednými osobami (či už vysvätenými alebo nie), ktoré
nebudú zamerané len na vlastnú duchovnú realizáciu, ale v zmysle
základnej služby cirkvi pre svet budú otvorené pre všetkých
hľadajúcich.
5. Duchovné povolania
Sme presvedčení, že Ježiš Kristus
aj dnes, podobne ako v prvých kresťanských časoch, povoláva
do služby cirkvi mužov a ženy rôzneho stavu a vzdelania,
ktorí chcú napomáhať jednotu a povzbudzovať bratov a sestry
vo viere. Zároveň tým ženám a mužom, ktorých miestne cirkevné
spoločenstvo rozpozná v ich kňazskom povolaní, budeme dávať
verejný priestor na ich službu a svedectvo. V tejto súvislosti
podporujeme úsilie našich katolíckych bratov a sestier vo
svete, aby sa zmenili cirkevno-právne normy o prístupe k
služobnému kňazstvu v cirkvi smerom k väčšej
pluralite povolaní. Pokladáme za správne spájať s kňazským
životom predstavu o evanjeliom odporúčanej slobode pre Božie
kráľovstvo. Túto slobodu však nechápeme ako „single" životný
štýl. Na Slovensku máme dobré skúsenosti so službou ženatých
gréckokatolíckych kňazov, ktorí slúžia aj veriacim
rímskokatolíckeho obradu. Podobne máme dobré skúsenosti so
ženatými mužmi, ktorí sa v časoch komunistickej totality
dali tajne vysvätiť za kňazov a obetavo popri svojej rodine
a civilnom zamestnaní slúžili ľuďom ako kňazi. Na
Slovensku máme aj mnoho kňazov, ktorí sa rozhodli vstúpiť do
zodpovedného vzťahu so ženou a do manželstva, a preto
podľa súčasných cirkevných noriem museli ukončiť svoju verejnú
kňazskú službu. K tým spomedzi nich, ktorí si vážia svoje
služobné kňazstvo ako Boží dar pre ľudí a chcú ho
naďalej žiť, sa hlásime ako ku svojim kolegom a bratom
a odmietame ich pokladať za vylúčených zo sviatostí
a spoločenstva. Naopak, budeme hľadať možnosti, ako ich
zapojiť do pastoračnej služby.
6. Katechéza
Spolu s inými zodpovednými ľuďmi
v cirkvi konštatujeme, že odovzdávanie viery mladým
generáciám je v súčasnosti v našich rodinách
a cirkevných spoločenstvách veľmi nedostatočné. Problém
vidíme aj v tom, že systém vyučovania náboženstva, ako sa
po r. 1990 zaviedol na Slovensku, navodzuje ilúziu, že zodpovednosť
za formovanie vo viere majú predovšetkým učiteľky a učitelia
náboženstva na školách. V predstavách mnohých ľudí sa zo
zvestovania evanjelia stal školský predmet, ktorý pre žiakov
predstavuje skôr ďalšiu povinnosť ako skúsenosť Božej
blízkosti. Kvalita vyučovania náboženstva na našich školách je
veľmi rôznorodá, pričom závisí od osobnosti, vzdelanosti
a „zápalu" jednotlivých katechétov. Niektorí z nich
sú obetavými sprievodcami a priateľmi mladých ľudí, iní
však len podávajú formálne poučky bez vplyvu na život detí a
mládeže. Podobne aj príprava na sviatosť birmovania mimo školy
býva pričasto formálna a zameriava sa na vonkajšie prejavy
kresťanstva. Preto pri zvestovaní kresťanskej viery pokladáme za
dôležité zdôrazniť úlohu rodín a menších spoločenstiev vo
farnosti. Budeme sa usilovať, aby sa príprava na sviatosti a ďalšia
kresťanská formácia preniesli viac do rodín a spoločenstiev.
Pri úlohe zvestovať vieru mladej generácii sa opätovne ukazuje,
ako je nevyhnutné, aby sa služobné kňazské povolanie nechápalo
v cirkvi exkluzívne, ale aby sa podporovala pluralita povolaní,
ktoré sa osvedčia v službe detí i starcov, zdravých
i chorých, ľudí jednoduchých i vzdelancov.
7. Financie
Požadujeme odluku financovania cirkvi
od štátu, ktorá sa uskutoční po dohovore so zástupcami celého
ľudu cirkvi, nie na základe utajených dohôd medzi biskupmi
a politikmi. Štát sa nemôže vyvliecť zo spolufinancovania
kultúrnych pamiatok vo vlastníctve cirkvi a z podpory
tých sociálnych aktivít cirkvi, ktoré slúžia všetkým občanom.
Na druhej strane pokladáme za zahanbujúce, aby naši kňazi v plnom
pastoračnom pracovnom úväzku boli odkázaní na minimálne mzdy zo
štátneho rozpočtu namiesto toho, aby ich prácu finančne ocenili
samotní členovia cirkvi. Cirkevné financie podľa zásady
subsidiarity musia rozdeľovať a kontrolovať tí členovia
cirkvi, ktorí ich vytvárajú. Preto budeme presadzovať, aby
členovia cirkvi chápali samých seba ako zodpovedných vlastníkov
cirkevného majetku, a tak sa aj správali voči vedeniu cirkvi
a štátu. Biskupské úrady majú mať vo veciach cirkevnej
ekonomiky koordinačnú, nie nekontrolovateľnú mocenskú pozíciu,
oddelenú od cirkevnej základne.
Záver
Svojimi záväzkami a podporou reforiem
v cirkvi chceme preklenúť priepasť, ktorá jestvuje medzi pápežom
a ním menovanými biskupmi na jednej strane a kňazmi
a veriacimi ľuďmi na strane druhej. Biskupov nepokladáme za
„pánov našej viery", ani za otcov Božieho ľudu
v patriarchálnom zmysle, ale za našich bratov v ich
špecifickej službe jednote univerzálnej cirkvi. Cirkev nemá byť
stádom nesamostatných ľudí ani zbierkou nespolupracujúcich
individualistov, ale spoločenstvom ľudí vzájomného dialógu,
svedectva a služby.
Naše návrhy na obnovu cirkvi
neadresujeme predovšetkým vyšším cirkevným úradom, ale
predkladáme ich na diskusiu a realizáciu. Vďačne privítame,
ak sa stanú súčasťou života a budú sa realizovať aj
pomocou vyšších cirkevných predstaviteľov. Vychádzame však zo
skúseností, že všetky dôležité udalosti v dejinách
cirkvi sa najprv žili na úrovni základne, otestovali sa v praxi,
a až následne boli celocirkevne vyhodnotené a potvrdené.
Svedectvo života vždy predchádza formulácii normy.
Záverom chceme dosvedčiť, že
reformní katolíci, za ktorých sa pokladáme, nie sú
sekularizovaní alebo liberalizovaní ľudia, nežijúci z pravej
viery. Neprispôsobujeme sa duchu doby, ale duchu evanjelia
v aktuálnej dobe. Toto nech zostane tým skutočným obsahom
výhrady svedomia, ktorý povýši za svoj osobný princíp každý
skutočný kresťan a katolík.
TF v Nitre, dňa 3. marca 2012.
Převzato z http://teoforum.sk/
Poslední komentáře