Nahlas mlčiace ženy v katolíckej cirkvi

Občianske združenie Votum združuje špecifickú skupinu ľudí z farnosti Devínska Nová Ves na okraji Bratislavy. Skupina pozostáva predovšetkým z veriacich katolíkov, ktorí sú otvorení aj pre inak veriacich i denominačne nezaradených, pre témy vnútrocirkevné i sekulárne, programy vzdelávacie i sociálne. Z pochopiteľných dôvodov sa skupina konštituovala po revolúcii 89 nie ako cirkevná organizácia, ale ako občianske združenie. Združenie funguje ako platforma pre širokú škálu aktivít, ktoré sa zrodili z vnímavosti ľudí a z ich reakcie na aktuálne potreby: okrem pravidelných mesačných stretnutí v podobe vzdelávacích prednášok pre verejnosť združenie organizuje projekt Veselej škôlky, Jazykového centra, sociálno-charitatívnu činnosť a Centrum pre rodinu. Jedným z pravidelných podujatí Votumu bola aj beseda s názvom Reflexia svetového dňa modlitieb žien, usporiadaná 15. 3. 98. O právach a postavení žien v cirkvi a skúsenostiach z kresťanského vzdelávania dospelých v Rakúsku diskutovali dlhoročné priateľky z viedenskej farnosti - Katarina Eiselsberg a Dr. Erika Rüdegger z Viedne s Dr. Martou Marsinovou a miestnym farárom Karolom Moravčíkom. . . Zahraničné priateľky prichádzajú do Devínskej Novej Vsi na pravidelné mesačné teologické a biblické stretnutia už niekoľko rokov.

Katolícka cirkev sa prejavuje ako výrazne mužská cirkev. Žena v cirkvi vlastne ani nesmie slúžiť v pravom zmysle slova - smie posluhovať, smie robiť to, na čo muži nemajú chuť. Nemienime tu hovoriť o viditeľnej nespravodlivosti, tá je na danej skutočnosti ešte najmenšia. Oveľa dôležitejší je fakt, že ženský podiel ľudskosti, ktorá sa dáva Pánovi ako tomu, kto túto ľudskosť vykúpil, v cirkvi nenahraditeľne chýba. Vlastne sa ani nesmie prejaviť. V cirkvi je viac než polovica žien. Je v nej mnoho zženštilosti, ale málo ženskosti - žena nemá právo sa prejaviť svojím špecifickým spôsobom.  Vo svetovej cirkvi sú však krajiny, a patrí medzi ne aj Rakúsko, kde si lokálne potreby cirkvi a možnosti slobodného sveta vynútili prijať do cirkevnej služby aj ženy. O skúsenosti z tejto služby a svoje názory sa s účastníkmi besedy podelili pozvané priateľky z Viedne.

P. Karol Moravčík predstavil besedujúce ženy ako osoby stojace na pevnej zemi, nepatriace do emocionálno-romantických hnutí, ktoré často nevnímajú normálny život. Tieto ženy sa svojimi aktivitami dotýkajú skutočných potrieb a každodennej slávy i biedy obyčajného človeka vo svojom okolí.  Erika Rüdegger v krátkom príhovore predstavila pozíciu cirkvi vychádzajúcu zo situácie slobodného sveta, kde je stabilizovaná demokracia, čo súvisí aj s postavením cirkevného laika ako indivídua v cirkvi. Konštatovala, že po II. vatikánskom koncile sa začalo vžívať primeranejšie hodnotenie laika v cirkvi, čomu nemôžu zabrániť ani niektoré pokusy o návrat späť (viď Inštrukcia k niektorým otázkam laikov pri službe kňazov, vydaná 13. 11. 97 vo Vatikáne). Teologické štúdium môžu laici v Rakúsku realizovať vo viacerých formách. Kompletné teologické vzdelanie môžu laici získať v dennom štúdiu na univerzite vo Viedni a v iných rakúskych mestách. Účastníkmi denného univerzitného štúdia sú seminaristi i laici spoločne, pričom percento seminaristov z roka na rok klesá. U nás ešte stále nemôžu laici študovať v dennom štúdiu; jednoodborové magisterské teologické štúdium možno na Slovensku absolvovať výlučne po sobotách. V Čechách je pre laikov riadne denné štúdium umožnené v Olomouci. Pre kandidátov ministérií (akolytát, služba chorým, a pod.) sa ponúka v Rakúsku dvojročný teologický kurz.  Treťou formou štúdia, odpovedajúcou na momentálne potreby cirkvi, sú príležitostné kurzy a semináre, ktoré sa tešia v Rakúsku veľkému záujmu.  Navštevujú ich rôzni záujemci, napr. ľudia, ktorí pracujú s chorými, si uvedomujú povinnosť byť zároveň hlásateľmi viery, preto sa snažia prehĺbiť si vzdelanie v biblických kurzoch.

Hoci vlastne všetky tri besedujúce dámy boli v dôchodkovom veku ukázali, že vyšší vek nie je prekážkou efektívneho štúdia. Naopak ukázali, že dôchodkový vek môže byť výbornou syntetizáciou vedomostí, bohatých osobných kontaktov a životných skúseností. Žiť v cirkvi znamená pre ne odpovedať na nové výzvy a potreby aj tým, že venujú čas kurzom, že počúvajú, čo im cirkev hovorí. Učiť sa pre ne znamená - zodpovedať sám sebe dôvody svojej viery. Život je neustály proces zmeny, ktorý nikdy neskončí. Nemožno ani povedať, že sa cirkev nikdy nezmení. Vedieť odpovedať na potreby času znamená hierarchizovať poradie dôležitosti určitých kedysi nemenne rovnocenných právd: .Napríklad skutočnosť, že Ježiš prišiel na svet ako človek, je pre mňa veľmi dôležitá", konštatovala K. Eiselsberg, .ale to, či sa Panna Mária zjavila v Lurdoch alebo vo Fatime, to sa mi až tak dôležité nejaví".  Spolubesedujúca M. Marsinová, poznajúc pomery našich žien poznamenala, že ženy strednej generácie si u nás nevedia nájsť čas na ďalšie vzdelávanie.  Máme ženy síce vysokoškolsky diplomované, nie však ženy teologicky vzdelané.  Cirkev predstavovaná hierarchicky si ženy jednoducho nezískala, preto sa im niet čo čudovať. Katarina Eiselsberg na to odpovedala, že nie každý musí vedieť všetko. Je pochopiteľné, že zamestnaná žena s malými deťmi nebude navštevovať kurzy. Aj v Rakúsku sa vzdelávajú iba ženy, ktoré majú k tomu motiváciu - napr. ak majú prijať nejakú úlohu v cirkvi. U našich juhozápadných susedov, rovnako ako u nás, sú takmer všetky ženy zamestnané, ale vzdelávajú sa preto, aby sa okrem 3x K (Kinder - Küche - Kirche) učili argumentovať aj v spoločenskom priestore. .Nemožno oddeliť celoživotnú realizáciu žien od emancipácie vo svete a vieme, že tento proces sa ešte neukončil", zdôraznila K. Eiselsberg.

K. Moravčík poznamenal k otázke oficiálneho teologického vzdelania laikov u nás, že hodnota .víkendovej teológie" je značne otázna: študenti sú sýtení predkoncilovou teológiou oddelenou od života. Mnoho ľudí takéto teologické štúdium síce úspešne absolvuje, ale ani v rámci cirkevnej služby, ani osobnej iniciatívy sa viac teológii nevenuje. Je to teda teológia, ktorá nevie zaujať ani tých, ktorí boli motivovaní študovať: cieľavedome sa prihlásili a štúdium aj ukončili?

Na otázku - ako sa priateľky z Viedne cítia v cirkvi, v ktorej im (ale aj mužom) je odopieraná demokracia - odpovedali pokojne a vyrovnane. Pred rokmi sa v kostole hovorilo len o bratoch, ženy, akoby tam ani neboli, teraz sa hovorí o sestrách a bratoch. Žena kedysi mohla vojsť do sanktuária len vtedy, keď ho bolo treba poupratovať, dnes už môže čítať lekcie, a na rozdiel od nášho prostredia, v Rakúsku a v Čechách aj rozdávať eucharistiu.  M. Marsinová spomenula svoju skúsenosť, keď raz rozdávala sv. prijímanie v kostole. Hoci mala na to povolenie od biskupa, ľudia mu okamžite žalovali, čo sa deje v bratislavskom Blumentáli, kde podáva eucharistiu žena.  Miestny biskup teda svoje predošlé povolenie M. Marsinovej zrušil s odporučaním, že eucharistiu môže roznášať naďalej starým a nevládnym ľuďom, ale takým, ktorí už správu nedonesú ďalej.

V otázke svätenia žien hostia triezvo konštatovali, že v praxi sa rakúske pastorálne asistentky v nemocniciach neraz dostávajú do hraničných situácií.  Pri opakovaných návštevách chorého a po nadviazaní blízkeho kontaktu im pacienti často dávajú otázku: .Môžete mi udeliť rozhrešenie?" Každá musí povedať nie a zavolať kňaza, ak je to možné. K. Moravčík pripomenul, že podľa všeobecného presvedčenia veriacich Boh sa aj tak cez tieto ženy stretáva s hriešnym človekom ako osloboditeľ, a chorý človek sa v spoločnej modlitbe so sestrou vo viere vyznáva nielen jej, ale aj Bohu. Ak teda síce žena nemôže udeliť vonkajšie znaky absolúcie, neznamená to, že Boh sa aj jej prostredníctvom chorého spásne nedotýka.

Na otázku, ako prítomné ženy prijali vlani vydanú inštrukciu o laikoch, odpovedali, že ich tento vatikánsky dokument nahneval. Keď si však všímali reakcie viacerých rakúskych biskupov a kňazov, uvedomili si, že život je silnejší. Nakoniec, takéto vatikánske inštrukcie sa netýkajú základných článkov viery a podliehajú vývoju a zmenám. A aj pre záväzné dokumenty vyhlásené učiteľským úradom platí, že poslednou rozhodujúcou inštanciou je svedomie jednotlivca.

Pre účastníkov besedy bolo povzbudivé počuť referát o odporúčaniach rakúskych biskupov v prípadoch, ak v niektorých farnostiach niet kňaza na predsedanie eucharistickej slávnosti. Doporučujú v týchto prípadoch Božiemu ľudu stretnúť sa ako vlastná obec na bohoslužbe slova s povereným laikom. Stretnutie kresťanskej obce okolo Božieho slova považujú za dôležitejšie než sa autom presunúť o pár kilometrov ďalej, kde je síce slávená eucharistia s kňazom, ale chýba tu vlastná obec.

Hoci diskutujúce ženy prežili vyše polovicu svojho života v predkoncilovom období, predsa je ich myslenie a našťastie aj konanie poznačené koncilom.  Mnohým účastníkom besedy svojimi mladými a .normálnymi" názormi priblížili prax pokoncilovej cirkvi a svojím postojom dokázali, že aj v dnešných časoch masového odpadu od cirkvi sú v nej ľudia, ktorí sú živí, moderne zmýšľajúci a vzácne dospelí. Ako ženy si uvedomujú, že spiritualitu už dvetisíc rokov určujú muži. Je to mužská pravda. Vedľa nej však už tých istých dvetisíc rokov klíči ženská pravda. Spolu s mužskou pravdou majú schopnosť vytvoriť pravdu ľudí - pravdu, ktorá motivuje, mobilizuje energiu, daruje život i budúcnosť. I budúcnosť cirkvi.