V novembri
tohto roka si pripomenieme už 20. výročie udalostí, ktoré
v celej východnej Európe aj u nás ukončili štyridsať
rokov trvajúci komunistický systém a nastolili demokratický
režim. Nám pamätníkom socialistického spoločenského
usporiadania i historických zmien pribudli nové skúsenosti života
v slobodných podmienkach a zakúsili sme mnohé sklamania.
Faktom zostáva, že komunistický režim bol neľudský, priniesol
smrť, utrpenie a neľudské životné podmienky mnohým
a komplikoval každodenný život všetkým obyvateľom, ktorí
v ním ovládnutých krajinách boli nútení žiť. Mnohí
volili emigráciu i za cenu toho, že nevedeli, či im bude
umožnené niekedy sa vrátiť a ešte sa stretnúť so svojimi
rodinnými príslušníkmi a priateľmi. Väčšina nás
zostávala doma a usilovali sme si obhájiť až pokiaľ to bolo
možné, svoj priestor slobody. Nie vždy sa nám to darilo. Niektorí
v snahe zlepšiť si svoje pomery išli až za hranice možného
a aktívnou účasťou a angažovanosťou vo vedúcej
komunistickej strane, či svojou spoluprácou so zločineckým
systémom sa usilovali získať čo najväčšie výhody pre seba
a svoju rodinu. Väčšina ľudí však žila verná hodnotám,
ktoré prijala od svojich predkov, žili zodpovedne vo svojich
rodinách a čestnou každodennou prácou zarábali na chlieb
pre seba i rodinu.
Dnes už
viac než štvrtina obyvateľov Slovenska nemá žiadnu priamu
skúsenosť so socialistickým spoločenským systémom a podmienkami
každodenného života v ňom a rozprávanie pamätníkov
pre nich znie už len ako svedectvo o minulosti a mnohí sa
oň ani nezaujímajú. Je na nás ako im ho dokážeme priblížiť,
aby si vážili, že to čo je dnes úplne samozrejmé - základné
ľudské slobody a práva, sloboda cestovať, ale aj slobody
v ekonomickej oblasti, ešte pred dvoma desaťročiami
samozrejmé neboli.
Nové
spoločenské podmienky, ktoré po novembri 1989 nastali potrebovali
aj našu angažovanosť a práve tej sa mnohí z nás
zriekli, veď roky to muselo byť pre nich tabu, spoliehali sa, že
tí, ktorí sa nominovali do politickej oblasti to robia čestne
a spravodlivo a tak aj po dvadsiatich rokoch má krajina
len málo ľudí, ktorí by verní pravým hodnotám aj vo verejnom
živote pracovali pre skutočné dobro celej spoločnosti a jej
členov. Vtrhli tam ľudia, ktorým väčšinou boli bližšie
totalitné praktiky a egoistické záujmy a ciele a občan
so svojimi oprávnenými požiadavkami zostal úplne bokom ich
záujmu. A tak dnes máme vo vedúcich funkciách ľudí, ktorí
v politike zbohatli na úkor tých najchudobnejších, ktorí sa
ani nesnažia skrývať svoje prešľapy a zlyhania a tak
vytvárajú modely správania. A máme veľkú skupinu ľudí,
ktorí čoraz ťažšie zápasia o svoj každodenný chlieb
a jednoduchú strechu nad hlavou pre seba i rodinu. Práve
ich najviac postihujú dôsledky ekonomickej krízy, keď strácajú
zamestnanie, ktoré im pomáhalo ako tak prežívať z mesiaca
na mesiac.
Možno
sme chceli meniť politiku a ekonomiku, čo sa nám snáď aj
trocha podarilo, veď sme sa stali členmi Európskych štruktúr
a naša krajina patrí medzi demokratické štáty sveta, ale
nezamerali sme sa, alebo len málo sme sa sústredili na budovanie
duchovného života v našej spoločnosti. Práve on bol po
štyri desaťročia potláčaný. Práve najvyšší predstavitelia
Cirkvi biskupi a rehoľníci dostali prvé rany od
predstaviteľov komunistického štátu nastoleného vo februári
1948. A tento boj proti každému veriacemu veľmi intenzívne
pokračoval celé štyri desaťročia až do novembra roku 1989.
Právom najmasovejšie vystúpenia za slobodu sa počas socializmu
odohrali zo strany veriacich ľudí. Už v r. 1968 sa nakrátko
niektoré veci podarili, obnova Gréckokatolíckej Cirkvi ale tie
ďalšie boli veľmi skoro potlačené a umlčané. Až v júli
roku 1985 zaznel mohutný hlas tisícok veriacich z celého
Československa túžiacich po slobode z Velehradu a v marci
1988 z Bratislavského Hviezdoslavovho námestia, kedy ho
komunistická moc ešte svojou silou brutálne potlačila. Ale takýto
hlas veriacich sa neozval a možno bol potrebný po
znovunadobudnutí slobody. Kresťanské hnutie, ktoré sa deklarovalo
že bude hájiť záujmy kresťanov v spoločnosti a v
politike až na výnimky neprinieslo okrem výhod pre niektorých
jednotlivcov, takmer žiadny pozitívny prínos a obnovu do
spoločnosti. Sv. Otec vymenoval nových biskupov, no najvyšším
cirkevným predstaviteľom sa stal biskup za socializmu menovaný
a komunistami schválený, o ktorého aktivitách sa bude
na Slovensku určite ešte dlho diskutovať. Aj od neho sa odvíjali
resp. neodvíjali mnohé aktivity náboženského i spoločenského
života. Aspoň jeden konkrétny príklad. V jeho arcidiecéze
boli vo funkciách dekanov ešte v roku 2008 kňazi predtým
aktívne spolupracujúci s ŠTB. Alebo v nejednom prípade
sa stala katechétkou pani učiteľka, ktorá predtým rodičov
odhovárala aby prihlásili dieťa na náboženstvo...
A tak
bolo potrebné najprv obnoviť základy duchovného života, čo po
toľkých rokoch prenasledovania vôbec nebolo jednoduché, ale
niektoré zmeny na rozhodujúcich postoch bolo potrebné urobiť hneď
a nasmerovať správnym smerom, veď Cirkev mala vtedy
v spoločnosti vysoký kredit, viaceré osobnosti, ktoré
dovtedy boli odstavení na perifériu, a na verejnosť vystúpili
desiatky predtým tajne pôsobiacich kňazov a rehoľníkov,
ktorí ponúkali svoje služby a skúsenosti, svoju pomoc ponúkali
viaceré predtým tajné spoločenstvá. K škodám, ktoré
napáchal komunizmus, pribudli škody nové, keď sme sa nedokázali
zorientovať a zodpovedne, autenticky pôsobiť v nastupujúcich
demokratických podmienkach. Veľmi rýchlo však stratila Cirkev
svoj vplyv na chod spoločnosti a dostáva sa na úroveň
uzavretej záujmovej skupiny, ktorá je síce tolerovaná, ale
s malým vplyvom na vedenie spoločnosti. Dnes sa vytráca
z miest, ľudia majú rozličné ponuky, šíri sa konzumný
spôsob života, väčšine mladých v mestách Západného
Slovenska je už celkom ľahostajná, počet prihlásených na
vyučovanie náboženstva tu klesá pod polovicu, pribúda
občianskych pohrebov, sobášov na úradoch. Len zlomok detí
navštevuje cirkevné školy, ktorým pribúda problémov, cirkev
nemá takmer žiadne zdravotnícke /okrem nemocnice Milosrdných
bratov/ a sociálne zariadenia. A stráca dôveru
verejnosti. Vinu za zverejňované arogantné správanie sa
niektorých kňazov nenesú novinári, ktorí to svojou
šikovnosťou dokážu odhaliť, ale oni sami, alebo aj ich
predstavení. Majetok, ktorý reštituovala, využíva rôznym
spôsobom, málo transparentne, ale málo slúži pre dobro všetkých
veriacich a ľudí dobrej vôle. Dalo by sa pokračovať.
Máme
slobodu. Vďaka za ňu a tak ju máme možnosť využiť
k svojmu dobru i dobru iných, k rastu aby sme sa stali
osobnosťami, ktoré dokážu šíriť dobro a zapaľovať aj
iných pre pravdu a zodpovedné správanie sa. Nie je to vždy
jednoduché. Je na nás či sa uspokojíme s prázdnotou
a povrchným životom ponúkaným komerčnými médiami,
s materiálnym bohatstvom, ktoré nás napriek tomu, že sa nám
to intenzívne ponúka, šťastnými urobiť nemôže, alebo nám
bude záležať na duchovných hodnotách, bez ktorých sa žiť nedá
a práve tieto budeme presádzať vo svojom živote nielen
formálne ale skutočne, tak, že nám bude záležať na našej
viere, dokážeme sa pre ňu naozaj angažovať a dokážeme ju
príťažlivo odovzdávať aj vo svojom okolí, mladej generácií,
alebo sa necháme ovládnuť a uspokojiť tými, ktorí na nej
parazitujú. Máme slobodu a je tu priestor pre našu
angažovanosť aj v oblasti spoločenského života, kde je
potrebné vnášať kresťanské princípy. Nenechajme sa vytlačiť
z verejného života, môžeme prispieť k jeho formovaniu
a presádzaniu pravdy a spravodlivosti.
Poslední komentáře