Jste zde

20. výročie novembra 1989

V novembri tohto roka si pripomenieme už 20. výročie udalostí, ktoré v celej východnej Európe aj u nás ukončili štyridsať rokov trvajúci komunistický systém a nastolili demokratický režim. Nám pamätníkom socialistického spoločenského usporiadania i historických zmien pribudli nové skúsenosti života v slobodných podmienkach a zakúsili sme mnohé sklamania. Faktom zostáva, že komunistický režim bol neľudský, priniesol smrť, utrpenie a neľudské životné podmienky mnohým a komplikoval každodenný život všetkým obyvateľom, ktorí v ním ovládnutých krajinách boli nútení žiť. Mnohí volili emigráciu i za cenu toho, že nevedeli, či im bude umožnené niekedy sa vrátiť a ešte sa stretnúť so svojimi rodinnými príslušníkmi a priateľmi. Väčšina nás zostávala doma a usilovali sme si obhájiť až pokiaľ to bolo možné, svoj priestor slobody. Nie vždy sa nám to darilo. Niektorí v snahe zlepšiť si svoje pomery išli až za hranice možného a aktívnou účasťou a angažovanosťou vo vedúcej komunistickej strane, či svojou spoluprácou so zločineckým systémom sa usilovali získať čo najväčšie výhody pre seba a svoju rodinu. Väčšina ľudí však žila verná hodnotám, ktoré prijala od svojich predkov, žili zodpovedne vo svojich rodinách a čestnou každodennou prácou zarábali na chlieb pre seba i rodinu.

Dnes už viac než štvrtina obyvateľov Slovenska nemá žiadnu priamu skúsenosť so socialistickým spoločenským systémom a podmienkami každodenného života v ňom a rozprávanie pamätníkov pre nich znie už len ako svedectvo o minulosti a mnohí sa oň ani nezaujímajú. Je na nás ako im ho dokážeme priblížiť, aby si vážili, že to čo je dnes úplne samozrejmé - základné ľudské slobody a práva, sloboda cestovať, ale aj slobody v ekonomickej oblasti, ešte pred dvoma desaťročiami  samozrejmé neboli.

Nové spoločenské podmienky, ktoré po novembri 1989 nastali potrebovali aj našu angažovanosť a práve tej sa mnohí z nás zriekli, veď roky to muselo byť pre nich tabu, spoliehali sa, že tí, ktorí sa nominovali do politickej oblasti to robia čestne a spravodlivo a tak aj po dvadsiatich rokoch má krajina len málo ľudí, ktorí by verní pravým hodnotám aj vo verejnom živote pracovali pre skutočné dobro celej spoločnosti a jej členov. Vtrhli tam ľudia, ktorým väčšinou boli bližšie totalitné praktiky a egoistické záujmy a ciele a občan so svojimi oprávnenými požiadavkami zostal úplne bokom  ich záujmu. A tak dnes máme vo vedúcich funkciách ľudí, ktorí v politike zbohatli na úkor tých najchudobnejších, ktorí sa ani nesnažia skrývať svoje prešľapy  a zlyhania a tak vytvárajú modely správania. A máme veľkú skupinu ľudí, ktorí čoraz ťažšie zápasia o svoj každodenný chlieb a jednoduchú strechu nad hlavou pre seba i rodinu. Práve ich najviac postihujú dôsledky ekonomickej krízy, keď strácajú zamestnanie, ktoré im pomáhalo ako tak prežívať z mesiaca na mesiac.

Možno sme chceli meniť politiku a ekonomiku, čo sa nám snáď aj trocha podarilo, veď sme sa stali členmi Európskych štruktúr a naša krajina patrí medzi demokratické štáty sveta, ale nezamerali sme sa, alebo len málo sme sa sústredili na budovanie duchovného života v našej spoločnosti. Práve on bol po štyri desaťročia potláčaný. Práve najvyšší predstavitelia Cirkvi biskupi a rehoľníci dostali prvé rany od predstaviteľov komunistického štátu nastoleného vo februári 1948. A tento boj proti každému veriacemu veľmi intenzívne pokračoval celé štyri desaťročia až do novembra roku 1989. Právom najmasovejšie vystúpenia za slobodu sa počas socializmu odohrali zo strany veriacich ľudí. Už v r. 1968 sa nakrátko niektoré veci podarili, obnova Gréckokatolíckej Cirkvi ale tie ďalšie boli veľmi skoro potlačené a umlčané. Až v júli roku 1985 zaznel mohutný hlas tisícok veriacich z celého Československa túžiacich po slobode z Velehradu a v marci 1988 z Bratislavského Hviezdoslavovho námestia, kedy ho komunistická moc ešte svojou silou brutálne potlačila. Ale takýto hlas veriacich sa neozval a možno bol potrebný po znovunadobudnutí slobody. Kresťanské hnutie, ktoré sa deklarovalo že bude hájiť záujmy kresťanov v spoločnosti a v politike až na výnimky neprinieslo okrem výhod pre niektorých jednotlivcov, takmer žiadny pozitívny prínos a  obnovu do spoločnosti. Sv. Otec vymenoval nových biskupov, no najvyšším cirkevným predstaviteľom sa stal biskup za socializmu menovaný a komunistami schválený, o ktorého aktivitách sa bude na Slovensku určite ešte dlho diskutovať. Aj od neho sa odvíjali resp. neodvíjali mnohé aktivity náboženského i spoločenského života. Aspoň jeden konkrétny príklad. V jeho arcidiecéze boli vo funkciách dekanov ešte v roku 2008 kňazi predtým aktívne spolupracujúci s ŠTB. Alebo v nejednom prípade sa stala katechétkou pani učiteľka, ktorá predtým rodičov odhovárala aby prihlásili dieťa na náboženstvo... 

A tak bolo potrebné najprv obnoviť základy duchovného života, čo po toľkých rokoch prenasledovania vôbec nebolo jednoduché, ale niektoré zmeny na rozhodujúcich postoch bolo potrebné urobiť hneď a nasmerovať správnym smerom, veď Cirkev mala vtedy v spoločnosti vysoký kredit, viaceré  osobnosti, ktoré dovtedy boli odstavení na perifériu, a na verejnosť vystúpili desiatky predtým tajne pôsobiacich kňazov a rehoľníkov, ktorí ponúkali svoje služby a skúsenosti, svoju pomoc ponúkali viaceré predtým tajné spoločenstvá. K škodám, ktoré napáchal komunizmus, pribudli škody nové, keď sme sa nedokázali zorientovať a zodpovedne, autenticky pôsobiť v nastupujúcich demokratických podmienkach. Veľmi rýchlo však stratila Cirkev svoj vplyv na chod spoločnosti a dostáva sa na úroveň uzavretej záujmovej skupiny, ktorá je síce tolerovaná, ale s malým vplyvom na vedenie spoločnosti. Dnes sa vytráca z miest, ľudia majú rozličné ponuky, šíri sa konzumný spôsob života, väčšine mladých v mestách Západného Slovenska je už celkom ľahostajná, počet prihlásených na vyučovanie náboženstva tu klesá pod polovicu, pribúda občianskych pohrebov, sobášov na úradoch. Len zlomok detí navštevuje cirkevné školy, ktorým pribúda problémov, cirkev nemá takmer žiadne zdravotnícke /okrem nemocnice Milosrdných bratov/ a sociálne zariadenia. A  stráca dôveru verejnosti. Vinu za zverejňované arogantné správanie sa niektorých  kňazov nenesú novinári, ktorí to svojou šikovnosťou dokážu odhaliť, ale oni sami, alebo aj ich predstavení.  Majetok, ktorý reštituovala, využíva rôznym spôsobom, málo transparentne, ale málo slúži pre dobro všetkých veriacich a ľudí dobrej vôle. Dalo by sa pokračovať.

Máme slobodu. Vďaka za ňu a tak ju máme možnosť využiť k svojmu dobru i dobru iných, k rastu aby sme sa stali osobnosťami, ktoré dokážu šíriť dobro a zapaľovať aj iných pre pravdu a zodpovedné správanie sa. Nie je to vždy jednoduché. Je na nás či sa uspokojíme s prázdnotou a povrchným životom ponúkaným komerčnými médiami,  s materiálnym bohatstvom, ktoré nás napriek tomu, že sa nám to intenzívne ponúka, šťastnými urobiť nemôže, alebo nám bude záležať na duchovných hodnotách, bez ktorých sa žiť nedá a práve tieto budeme presádzať vo svojom živote nielen formálne ale skutočne, tak, že nám bude záležať na našej viere, dokážeme sa pre ňu naozaj angažovať a dokážeme ju príťažlivo odovzdávať aj vo svojom okolí, mladej generácií, alebo sa necháme ovládnuť a uspokojiť tými, ktorí na nej parazitujú. Máme slobodu a je tu priestor pre našu angažovanosť aj v oblasti spoločenského života, kde je potrebné vnášať kresťanské princípy. Nenechajme sa vytlačiť z verejného života, môžeme prispieť k jeho formovaniu a presádzaniu pravdy a spravodlivosti.