Trest smrti

Trest smrti sa v európskych krajinách nevykonáva a mohlo by sa zdať, že táto téma sa netýka dnešného Európana. Väčšinou keď sa objaví prípad brutálneho trestného činu, napr. prípad nórskeho masového vraha Andersa Breivika, sa otázka trestu smrti stáva opätovne predmetom diskusie. Mnohokrát sú práve kresťania vyzývaní, aby zaujali stanovisko k trestu smrti.

V tejto práci sa najskôr stručne oboznámime s Biblickými výpoveďami týkajúcimi sa trestu smrti. Porovnáme pohľad Starej a Novej zmluvy na tento trest. Následne si predstavíme tradičné stanovisko cirkvi tak katolíckej ako aj protestantskej. Oboznámime sa s filozofickou a teologickou diskusiou, ktorú prinieslo Osvietenstvo a vysvetlíme, k akému posunu došlo v stanovisku cirkví. Potom si rozoberieme najčastejšie argumenty v súčasnej diskusii: odplatu, odstrašenie, ochranu spoločnosti a riziko justičného omylu.

Biblické výpovede

Stará zmluva počíta s trestom smrti ako s úplnou samozrejmosťou. Prvýkrát sa s ním stretávame už v 9. kapitole Genezis: „Ak niekto preleje krv človeka, nech jeho krv preleje človek, lebo Boh utvoril človeka na Boží obraz“ (Gn 9,6). Ide o tzv. noemovskú krvnú kliatbu. Tento výrok je príkladom apodiktického práva, teda principiálneho a bezpodmienečného Božieho príkazu. „Zvlášť často sa pritom vyskytuje ustálená formula mōt jûmat so zosilneným infinitívom absolútnym: bezpodmienečne musí zomrieť“1

Ostáva však otázkou, do akej miery je však možné zlúčiť automatickú popravu vinníka s príbehom Kaina a Ábela, ktorý nerozpráva iba o vražde, ale zaoberá sa zároveň následným údelom vraha, a pritom zastáva právo vraha.“2

V knihe zmluvy (Ex 21-23) sa formou kauzistického práva rozlišujú prípady úmyselného a neúmyselného zabitia. „Kto niekoho udrie tak, že ho zabije, musí tiež zomrieť. Ak to však neurobil zámerne, ale Boh to dopustil, určím ti miesto, kam môže utiecť“ (Ex 21, 12-13).

Charakteristický pre  Starú zmluvu je lex talionis, zákon odplaty. „Život za život, oko za oko, zub za zub, ruku za ruku, nohu za nohu“ (Ex 21,23-24).

Smrťou sa však netrestalo len siahnutie na život druhého človeka ale aj zlé správanie voči rodičom. „Kto udrie svojho otca alebo svoju matku, musí zomrieť. Kto zlorečí svojmu otcovi alebo svojej matke, musí zomrieť“ (Ex 21, 15,17). Vážnym zločinom bol aj predaj slobodného Izraelčana do otroctva. „Kto niekoho ukradne a potom ho predá, alebo ho uňho nájdu, musí zomrieť.“ (Ex 21, 16)

Trest smrti sa používal aj ako trest za čarodejníctvo, sexuálny styk so zvieraťom, cudzoložstvo, homosexualitu a ďalšie prestúpenia. „Čarodejnicu nenecháš nažive. Kto by obcoval so zvieraťom, musí zomrieť“ (Ex 22, 17-18). „Kto sa dopustí cudzoložstva s vydatou ženou, teda kto cudzoloží so ženou svojho blížneho, musí zomrieť — cudzoložník i cudzoložnica.“ (Lv 20, 10) „Keby niekto súložil s mužom, ako sa súloží so ženou, dopustili by sa ohavnosti a obaja musia zomrieť“ (Lv 20, 13).

Použitie trestu smrti je možné rozdeliť do niekoľkých kategórií, podľa toho, aký typ práva bol porušený: sakrálnoprávny (crimina laese maiestatis – zlorečenie Bohu, modloslužba, znesvätenie sabatu...), rodinnoprávny (delikty proti otcovskej autorite, prostitúcia dcéry kňaza...) a súkromnoprávny (vražda, krádež človeka – únos).3

Ako argument proti trestu smrti sa niekedy v laickej verejnosti používa prikázanie „Nezabiješ.“ (Ex 20,13 Dt 5,17). Hebrejský termín r-c-ch, ktorý je tu použitý však označuje svojvoľné zabitie, vraždu. Rovnako tak Septuaginta, v gréckom preklade ú foneuseis, hovorí o zákaze vraždy. Toto prikázanie nie je teda možné vzťahovať k zákazu  trestu smrti ako spravodlivej odplate za porušenie Božích príkazov.

Nová zmluva priamo neprikazuje ani nezakazuje trest smrti ukladať. V kázni na hore k lex talionis Ježiš hovorí: „Počuli ste, že bolo povedané: Oko za oko a zub za zub. Ja vám však hovorím: Neprotivte sa zlému! Naopak: Tomu, kto ťa udrie po pravom líci, nastav aj ľavé“ (Mt 5, 38 – 39). Rovnako tak postoj Ježiša k žene obvinenej z cudzoložstva „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň!“ (Jn 8, 7b) by mohol nasvedčovať posunu v tradičnom postoji nevyhnutnosti trestať smrťou.

Ježiš pred Pilátom však nepopiera, že Pilát má moc nad životom a smrťou (Jn 19,10n), teda udeľovať trest smrti. Ani nespochybňuje právo ukrižovať ďalšie osoby pri ňom, ako spravodlivú odplatu za ich činy. Jeden z ukrižovaných zločincov hovorí: „My spravodlivo dostávame zaslúžený trest“ (Lk 23,41). Apoštol Pavol v Liste Rímskym píše: „Každý nech sa podriadi vrchnosti... nie nadarmo nosí meč. ... Je totiž Božím služobníkom, pomstiteľom, vykonávateľom jeho hnevu proti tomu, kto robí zle.“ (R 13, 1,4). Tieto texty ukazujú na oprávnenosť ukladania trestu smrti.

V Novej zmluve sa nenachádza žiaden text, ktorý by trest smrti vyslovene odmietal alebo povoľoval. Ježišovými súčasníkmi aj apoštolmi bol trest smrti braný ako niečo úplne samozrejmé, takže ho nevnímali ako etický problém. Dôvod je jednoduchý. Žili v tej dobe v rámci existujúceho právneho poriadku, ktorému sa podriaďovali. Novozákonné kresťanské spoločenstvá nemali právo trestať niekoho trestom smrti.4

Tradičné stanovisko cirkví

V rannom kresťanstve sa stretávame s odmietnutím trestu smrti u otcov latinskej cirkvi Tertulliana a Laktantiusa. Rezervovaný prístup v predkonštantinovskej dobe sa dá pochopiť na základe skúsenosti kresťanov s mučeníctvom, ktorého boli častou obeťou. Striktné odmietanie sa však pravdepodobne vzťahovalo na kresťanov nie však na vrchnosť.5

Po Milánskom edikte (313) prevažujú hlasy, ktoré potvrdzujú oprávnenosť svetskej moci trestať smrťou. Aurelius Augustinus bol po skúsenostiach s donatistami zástancom tvrdých postihov pre heretikov.6 Apeluje však na umiernenosť pri výkone trestu smrti a podmieňuje svetskú moc nad životom a smrťou možnosťou intervencie biskupa k zmierneniu výkonu tejto moci. Aurelius Augustinus v diele De Civitates Dei píše: „Preto nekonali proti prikázaniu „Nezabiješ!“ tí, ktorí na Boží rozkaz viedli vojny alebo ‒ pretože mali moc od štátu alebo úradu ‒ podľa Božích zákonov, čiže podľa príkazu najspravodlivejšieho rozumu trestali smrťou zločincov.“7 Tomáš Akvinský ako zástupca scholastiky v Summa Theologiae uvádza, že „ak je nejaký človek nebezpečný pre spoločnosť je chvályhodné a prospešné ho zabiť.“8

Martin Luther vo Veľkom Katechizme pri vysvetlení prikázania Nezabiješ píše: „V tomto prikázaní sa teda nehovorí o Bohu ani o vrchnosti, ani sa neberie moc trestať smrťou. Veď Boh svoje právo trestať zločincov zveril vrchnosti, ktorá zastupuje rodičov, lebo oni v staroveku (ako čítame u Mojžiša) sami museli privádzať svoje deti na súd a ich odsúdiť na smrť.“9 Vo Formule Svornosti sú odmietnuté „bludné články novokrstencov, že vrchnosť nemôže bez poškodenia svedomia odsúdiť zločinca na smrť.“10 Ján Kalvín takisto neodmietal trest smrti. Známy je prípad Servanta, ktorý bol popravený v Ženeve ako heretik odmietajúci učenie o Trojici.

Môžeme zhrnúť, že tradičný postoj cirkví k trestu smrti ako oprávnenému prostriedku na trestanie zločincov nebol odmietavý. Práve naopak bolo považované za potrebné trestať zločincov aj trestom smrti. „Ecclesia not sitit sanguinem“ – cirkev nelačnie po krvi, ale svetská moc sa považuje za oprávnenú trestať smrťou aj heretikov. V tomto postoji sa zhodli katolíci aj protestanti.

Filozofická a teologická diskusia a posun v stanovisku cirkví

Osvietenstvo prinieslo rozsiahlu diskusiu k trestu smrti. Základná námietka, ktorú ako prvý predložil Cesare Beccara v diele O zločinoch a trestoch bola, že štát nemá právo použiť trest smrti, pretože v prirodzenom štáte by rozumní účastníci spoločenskej zmluvy nesúhlasili, aby toto oprávnenie bolo štátu vôbec dané.11 Jean Jacques Rousseau uvádza: „Aby sme sa nestali obeťami vraha, súhlasíme s tým, že zomrieme, pokiaľ sa ním tiež staneme. V tejto zmluve myslíme na to, aby sme si zaručili svoj vlastný život, vzdialení tomu, aby sme s ním disponovali.“12 Rousseau hovorí, že časté popravy sú znakom slabosti a pomalosti vlády. Veď nie je človeka tak zlého, ktorého by nebolo možné urobiť dobrým pre nejaký účel.

Medzi odporcov patrila aj Albert Camus. Spoločnosť so svojím nutkaním prelievať krv sa znižuje na úroveň svojich najmenej rozumných príslušníkov. Napodobňovanie tohto chovania môže k vražde skôr provokovať, ako od nej odradzovať. Trest smrti vníma ako rúhanie sa kresťanskému milosrdenstvu a pokániu. Štát si nemôže privlastňovať božskú moc nad životom a smrťou. Pokiaľ nesie sebamenší diel zodpovednosti za spáchaný čin spoločnosť, potom nemá právo klásť stopercentnú zodpovednosť na zločinca tým, že ho popraví. 13

Nesúhlas s trestom smrti a predovšetkým s argumentom odstrašenia vyjadril aj Karol Marx. Odmieta trestanie, ktoré by malo slúžiť k napraveniu alebo odstrašeniu iných. Považuje za veľmi ťažké nájsť zásady, ktorými by bolo možné zdôvodniť spravodlivosť alebo účelnosť trestu smrti v spoločnosti, ktorá si zakladá na civilizovanosti.

Medzi zástancov trestu smrti patril Imanuel Kant. Okrem ochrannej funkcie trestu sa Kant dovolával trestu smrti z dôvodu znovunadobudnutia stratenej dôstojnosti páchateľa. Štát mal podľa neho nielen právo, ale aj priamo povinnosť sankcionovať vinníka smrťou. Tým Kant vyvracia častú námietku odporcov trestu smrti, že sa jedná o degradáciu človeka na samotný inštrument k dosiahnutiu stanoveného cieľa.14

Ďalším zástancom trestu smrti bol Georg Wilhelm Fridrich Hegel. Zastáva myšlienku odplaty ako ideu o rovnocennosti trestu. Pripúšťa, že odplata činu rovnakým činom nie je vždy možná a pripúšťa určitú približnosť medzi činom a trestom. Ak je však trestným činom vražda, zastáva sa trestu smrti.15

Pod vplyvom osvietenstva dochádza k zmene tradičných postojov aj u protestantských teológov. Friedrich Schleiermacher s odvolaním na smrť zmierenia Ježiša Krista odmietol prisudzovať smrti jednotlivca úlohu zmierenia. Ako pedagóg zdôrazňoval resocializačnú úlohu trestu.

Na jeho poňatie nadviazal Karol Barth, ktorý ešte viac zdôraznil dôsledok významu zmierenia smrti na Golgote. Vypracoval delegačnú teóriu, aby vymedzil mechanizmy, na ktorých trest smrti spočíva. Ide o to, že napadnutý deleguje na spoločnosť, aby sa zastala jeho sporu, a tá poveruje sudcu a kata, ktorý vykonáva exekúciu. Táto delegácia je teda dvojaká a vyplýva z nej nutná zodpovednosť jednotlivca za celkové dianie. Trest smrti podľa neho znamená „desolidarizáciu“ spoločnosti s páchateľom a rezignácia na vlastnú úlohu. Zásadne tiež odmieta argumentáciu odstrašujúcim účinkom trestu. Interpretácia smrti ako zmierenia je podľa neho neprípustná. Božia odplácajúca spravodlivosť sa „uspôsobila“ Kristovou smrťou. Z hľadiska evanjelia pre trest smrti nie je možné uviesť žiadne argumenty. Existujú dva krajné prípady, pri ktorých je trest smrti možný – vražda tyrana a vlastizrada.16 Prípadom prípustnosti trestu smrti vo vojne je napr. partizánsky boj. Partizáni nemajú možnosť v horách mať zajatcov, a preto všetkých zajatcov zabíjajú.

Zástancami trestu smrti z protestantských teológov boli luteránsky teológovia Paul Althaus a Walter Künneth. Barthovi vytýkali nekonzistentnosť jeho postoja a zmiešavanie „zákona a evanjelia.“ Trest smrti je zakotvený v Božej vôli a jeho opodstatnením je teonomia. „Platnosť trestu smrti je nezávislá na tom, či je počuté kresťanské posolstvo, a či mu je porozumené.“17

V minulom storočí môžeme zaznamenať posun aj v oficiálnom postoji katolíckej cirkvi. V súčasnosti platný Katechizmus katolíckej cirkvi hovorí: „Za predpokladu, že sa plne zistila totožnosť a zodpovednosť vinníka, tradičné učenie Cirkvi nevylučuje použitie trestu smrti, ak by bol jedinou možnou cestou na účinnú obranu ľudských životov pred nespravodlivým útočníkom. Ak však na obranu a na ochranu bezpečnosti osôb pred útočníkom stačia nekrvavé prostriedky, verejná moc má použiť iba tie, lebo lepšie zodpovedajú konkrétnym podmienkam spoločného dobra a väčšmi sa zhodujú s dôstojnosťou ľudskej osoby. A skutočne dnes, keď už štát má k dispozícii možnosti účinne potlačiť zločin tak, že zneškodní páchateľa a pritom mu definitívne neodníme možnosť vykúpiť sa, prípady, v ktorých je absolútne nevyhnutné usmrtiť vinníka, „sú už veľmi zriedkavé, ak sa ešte vôbec skutočne vyskytujú.“18 Na konci tohto článku je zahrnutá formulácia „sú už veľmi zriedkavé, ak sa ešte vôbec skutočne vyskytujú“ z encykliky Jána Pavla II. Evangelium Vitae.19 S takto formulovaným postojom nemá problém sa zhodnúť väčšina protestantských cirkví v súčasnosti.

Najčastejšie argumenty v súčasnej diskusii

Odplata

Myšlienka trestu ako odplaty lex talionis má veľmi dlhú históriu. Ako sme vyššie uviedli bola charakteristická pre Starú zmluvu a pochádzala pravdepodobne z babylonského trestného práva. Forma odplaty za spáchanie trestného činu prešla rozsiahlym vývojom. Z dnešného pohľadu ju možno prijať iba v prípadoch úmyselného usmrtenia, teda vraždy.

Socialistická právna teória popierala retribučný účel trestu a považovala ho v modernej spoločnosti za prekonaný. V súčasnom trestnom práve sa hovorí o spravodlivej odplate, ide o retributívnu stránku trestu, ktorá je vyjadrená aj v moderných trestných kódexov. Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona Slovenskej republiky trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Trest smrti vnímaný ako spravodlivá odplata za prípady mimoriadne závažných zločinov napr. brutálnych vrážd, vrážd malých detí a viacnásobných vrážd je nevyhnutnou podmienkou, aby bolo možné trest smrti ukladať a o treste smrti v súčasnosti diskutovať.

Odstrašenie

Polemika, či má alebo nemá trest smrti odstrašujúci účinok, sa vedie dlhé roky. O odstrašujúcom účinku trestu smrti panovalo presvedčenie napr. stredoveku, keď sa konali verejné popravy, ktoré mali zaistiť pôsobeniu trestu nielen v čase výkonu, ale aj v budúcnosti na potencionálnych páchateľov. Zo súčasnosti sú známe verejné popravy predovšetkým z arabských krajín. Poznateľný odstrašujúci účinok je zaznamenaný v krajinách, v ktorých sa trest smrti vykonáva často. V Číne klesla kriminalita o 42% v dôsledku vykonania 5000 popráv za 5 mesiacov. 20 V týchto krajinách však možno vzniesť oprávnenú námietku s Rousseauom, že časté popravy sú znakom slabosti a pomalosti vlády. Často ukladaný trest smrti nie je trestom výnimočným a pri jeho nadužívaní možno mať pochybnosti, či skutočne vyjadruje spravodlivú odplatu za spáchaný zločin.

Prvý ekonometrický výskum, ktorý preukázal výrazný odstrašujúci účinok trestu smrti bol publikovaný Isaacom Ehrlichom v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Ehrlich prišiel k záveru, že jeden vykonaný trest smrti môže ma za následok o sedem až osem vrážd menej. Táto štúdia bola podrobená výraznej kritike a pár desaťročí prevažujú názory, podľa ktorých neexistujú jednoznačné dôkazy o odstrašujúcom účinku trestu smrti.21

V roku 2003 a 2004 boli v USA publikované nové výskumy, ktoré zohľadňovali údaje z obdobia po roku 1976, kedy v USA skončilo moratórium na vykonanie trestu smrti. Práve moratórium zavedené Najvyšším súdom v rokoch 1972 až 1976 umožnilo porovnať počty vrážd počas a po skončení moratória na vykonávanie trestu smrti. Údaje naznačujú, že počet vrážd zvýšil okamžite po zavedení moratória a klesol po jeho skončení. Uvádza sa, že jeden vykonaný trest smrti môže zabrániť až 18 vraždám.22 Tieto výskumy sú spochybňované a ich závery nie sú všeobecne akceptované.23

V rámci európskych krajín nebol podobný výskum realizovaný. Krajiny, ktoré sú súčasťou Rady Európy, v súčasnosti 47 štátov, sa zaviazali nevykonávať trest smrti. Nie je preto možné vykonať výskum aký vplyv by malo znovu zavedenie trestu smrti na počet vrážd. Vo viacerých európskych krajinách došlo k zvýšeniu počtu vrážd po zrušení trestu smrti.

Podľa profesorov trestného práva Cassa Sunsteins a Adriana Vermeuleho z Chicaga a z Harvardu by nevykonanie trestu smrti malo za následok odsúdenie niekoľko neidentifikovaných, avšak nevinných ľudí na predčasnú násilnú smrť.24

Diskusiu k odstrašujúcemu účinku trestu smrti nemožno určite v súčasnosti považovať za ukončenú.

Ochrana spoločnosti

Trest smrti jednoznačne zabráni páchateľovi pokračovať v páchaní trestnej činnosti a tým najúčinnejšie chráni spoločnosť. Takmer identickú ochranu spoločnosti môže zabezpečiť doživotný trest odňatia slobody bez možnosti podmienečného prepustenia. Od roku 2003 je tento trest súčasťou aj Trestného zákona Slovenskej republiky. Žiaden väzenský systém však nie je úplne dokonalý a nemožno vylúčiť útek väzňa odsúdeného na doživotie. Jedným z najznámejších je asi útek českého väzňa Kajínka.

Nedokonalosťou väzenského systému však nie je možné ospravedlňovať potrebu zavedenia trestu smrti.

Riziko justičného omylu

Najzávažnejším argumentom proti trestu smrti je hrozba popravy nevinnej osoby. Aj J. S. Trojan hovorí: „radšej chcem žiť s nepotrestanými zločincami, ako s vedomím, že som ako člen spoločnosti zodpovedný za smrť nevinne popravených.“25

Žiaden systém trestnej justície nie je bezchybný. Nové dôkazné prostriedky, využívajúce pri násilnej kriminalite analýzu DNA, riziko justičného omylu minimalizujú. Rigorózny procesný postup, obligatórne preskúmavanie rozsudkov smrti najvyšším súdom spolu s novými dôkaznými prostriedkami  dostávajú možnosť popravy nevinnej osoby v demokratickom právnom štáte skôr do roviny teoretickej. V novodobej histórii Československa nebol zaznamenaný ani jeden prípad, kedy bol trest smrti uložený za trestný čin vraždy neskôr spochybnený. Politické procesy z päťdesiatych rokov neboli justičnými omylmi, ale justičnými vraždami komunistického režimu. Obete týchto politických procesov boli odsúdené za vlastizradu a nie za vraždu.

Záver

Trest smrti nie je ústrednou témou Biblie, preto nie je jednoduché zaujať k tejto téme jednoznačné stanovisko z pozície kresťana.

Najskôr sme si priblížili Biblické výpovede týkajúce sa trestu smrti. Stará zmluva počíta s trestom smrti ako s úplnou samozrejmosťou. Trest smrti sa používal za porušenie sakrálnoprávnych, rodinnoprávnych a súkromnoprávnych predpisov. Nová zmluva priamo neprikazuje ani nezakazuje trest smrti ukladať. Ježišovými súčasníkmi aj apoštolmi bol trest smrti braný ako niečo úplne samozrejmé, takže ho nevnímali ako etický problém.

Predstavili sme si tradičné stanovisko cirkví. Môžeme zhrnúť, že tradičný postoj cirkví k trestu smrti ako oprávnenému prostriedku na trestanie zločincov nebol odmietavý. Práve naopak bolo považované za potrebné trestať zločincov aj trestom smrti. V tomto postoji sa zhodli katolíci aj protestanti.

Osvietenstvo prinieslo rozsiahlu diskusiu k trestu smrti. Odporcami trestu smrti ako Cesare Beccara, Jean Jacquese Roussea, Albert Camus argumentujú tým, že v prirodzenom štáte by rozumní účastníci spoločenskej zmluvy nesúhlasili, aby toto oprávnenie bolo štátu vôbec dané. Zástancovia trestu smrti Imanuel Kant a Georg Wilhelm Fridrich Hegel poukazujú na ochrannú funkciu trestu smrti a nevyhnutnosť odplaty. V rámci teologickej diskusie sa trestu smrti odmietajú Friedrich Schleiermacher a Karol Barth, ktorý ho redukuje na krajné prípady - vražda tyrana a vlastizrada. Zástancami trestu smrti z protestantských teológov boli Paul Althaus a Walter Künneth. Trest smrti považujú za zakotvený v Božej vôli a jeho opodstatnením je teonomia. Súčasný postoj cirkví dobre vystihuje Katechizmus katolíckej cirkvi, ktorý poukazuje na to, že na ochranu spoločnosti stačia nekrvavé prostriedky, ktoré lepšie zodpovedajú konkrétnym podmienkam spoločného dobra a väčšmi sa zhodujú s dôstojnosťou ľudskej osoby. V súlade s Encyklikou Evangelium Vitae prípady, v ktorých je absolútne nevyhnutné usmrtiť vinníka, „sú už veľmi zriedkavé, ak sa ešte vôbec skutočne vyskytujú.“

V súčasnej diskusii sa najčastejšie stretávame s argumentmi odplaty, odstrašenia, ochrany spoločnosti a rizika justičného omylu. Vnímanie trestu smrti ako spravodlivá odplata za prípady mimoriadne závažných zločinov je nevyhnutnou podmienkou, aby bolo možné trest smrti ukladať a o treste smrti v súčasnosti diskutovať. Diskusiu k odstrašujúcemu účinku trestu smrti nemožno určite v súčasnosti považovať za ukončenú. Zástancovia trestu smrti ju považujú za hlavný argument v súčasnej diskusii a odvolávajú sa na posledné výskumy z USA. Ochranu spoločnosti pred odsúdenými je možné zabezpečiť aj inými prostriedkami ako popravou odsúdeného. Riziko justičného omylu stále patrí medzi hlavné argumenty odporcov trestu smrti.

Trest smrti nie je možné z pozície kresťana jednoznačne odmietnuť ani sa jednoznačne postaviť za jeho znovu zavedenie. Určite existujú prípady, keď tento trest možno považovať za prijateľný a prospešný pre spoločnosť, napr. v prípade norimberských procesov s vojnovými zločincami. Takisto v prípade v úvode spomenutého nórskeho masového vraha Andersa Breivika by sa dal trest smrti považovať za adekvátny.

Literatúra

AKVINSKÝ, Tomáš.: Summa Theologiae. Theologická summa. Olomouc: Krysal 1937, dostupné aj online http://www.sacred-texts.com/chr/aquinas/summa/ sum320.htm 05.06.2012

AUGUSTINUS, Aurelius.: Boží štát. Bratislava: Lúč, 2005

DESET, Miloš.: Kritika trestu smrti. In: Justičná revue, č. 8-9, 2008, s. 1223-1228

DRBOHLAV, Andrej.: Etopedie I.: Trest smrti versus trest života pro sériové vrahy. Hradec Králové: Gaudeamus, 2005

Jan Pavol II.: Evangelium vitae. dostupné online http://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-pape... 05.06.2012

FICO, Róbert.: Trest smrti. Bratislava: Kódexpress, 1998

LAZERE, Daniel: Trest smrti: Camus a jeho kritici. Praha: Občanský institut, 2006

LIPŠIC, Daniel.: Trest smrti – predsudky a otázniky. In: Justičná revue, č. 8-9, 2008, s. 1229-1236

LOCHMAN, Ján Milíč.: Desatoro, Praha: Kalich, 1994

Symbolické knihy. Liptovský Mikuláš: Tranoscius, 1992

Katechizmus katolíckej cirkvi, Trnava: Spolok Sv. Vojtecha 2007 dostupné aj online http://dkc.kbs.sk/dkc.php?frames=1&in=KKC 05.06.2012

RENDTORFF, Rolf.: Hebrejská bible a dějiny, Praha: Vyšehrad, 2003

ROUSSEAU, Jean Jacques.: Rozpravy. Praha: Svoboda, 1978

ŠRAJER, Jendřich.: Trest smrti z etického pohledu. In: Studia Theogia č. 13, 2003, s. 55-60

TROJAN, Scwarz Jakub.: O trestu smrti. In: Křesťanská revue, č. 5, s. 132-134

ZÁMEČNÍK, Jan.: Trest smrti – argumenty pro a proti. In: Teologická reflexe, č. 9, 2003, s. 199-214

1 RENDTORF, R.: Hebrejská bible a dějiny, s. 129.

2 LOCHMAN, J. M.: Desatero, s. 83.

3 ZÁMEČNÍK J: Trest smrti – argumenty za a proti, s. 200.

4 ŠRAJER, J.: Trest smrti z etického pohledu, s. 56.

5 ŠRAJER, J.: Trest smrti z etického pohledu, s. 57.

6 ZÁMEČNÍK, J.: Trest smrti – argumenty za a proti, s. 202.

7 AUGUSTINUS A: Boží štát, s. 201.

8 AKVINSKÝ T.: Summa Theologiae, II, II, q. 64, art. 2).

9 LUTHER M.: Veľký katechizmus čl. 181.

10 Formula svornosti čl. XII ods. 22.

11 FICO, R.: Trest smrti, s. 18.

12 ROUSSEAU, J. J: Rozpravy. s. 86.

13 LAZARE D.: Trest smrti: Camus a jeho kritici, s. 5.

14 ŠRAJER, J.: Trest smrti z etického pohledu, s. 59.

15 DRBOHLAV, A.: Trest smrti versus trest života pro sériové vrahy, s. 93.

16 ZÁMEČNÍK, J.: Trest smrti – argumenty za a proti, s. 212.

17 ZÁMEČNÍK, J.: Trest smrti – argumenty za a proti, s. 212.

18 Katechizmus katolíckej Cirkvi, článok 2266.

19 Evangelium vitae, článok 56.

20 DRBOHLAV, A.: Trest smrti versus trest života pro sériové vrahy, s. 86.

21 LIPŠIC, D.: Trest smrti – predsudky a otázniky, s. 1232.

22 LIPŠIC, D.: Trest smrti – predsudky a otázniky, s. 1233.

23 DESET, M.: Kritika trestu smrti, s. 1225

24 LIPŠIC, D.: Trest smrti – predsudky a otázniky, s. 1235.

25 TROJAN, J. S.: O trestu smrti, s. 133.