Teilhardizmus a jeho hlavné vývinové tendencie

V domácej i zahraničnej literatúre, a to nielen populárneho charakteru, je obyčajne zaujatý postoj iba k mysleniu Pierra Teilharda de Chardin a nebol zaujatý nijaký postoj k teilhardizmu ako k myšlienkovému smeru 20. storočia a k jeho stúpencom. Niektorí historici moderného európskeho myslenia dokonca zastávajú názor, že o teilhardizme ako o myšlienkovom smere ani nemožno hovoriť.

Preto považujeme za veľmi dôležité poukázať, že duchovný a intelektuálny odkaz Teilharda de Chardin sa jeho smrťou (10. 4. 1955) vlastne len začína rozvíjať a uskutočňovať. Tým však nijako nechceme znižovať Teilhardovo dielo, ktoré vždy zostane zdrojom veľkej duchovnej inšpirácie. Naša stať je rozdelená do troch častí. V prvej časti je charakterizovaný teilhardizmus ako celok, ktorému patrí status uceleného myšlienkového smeru. V druhej časti načrtneme búrlivý vývin teilhardizmu až do súčasnosti. A konečne v tretej časti obsahovo hlbšie priblížime problematiku teilhardistického myslenia pomocou niektorých hlavných predstaviteľov teilhardizmu.

Charakteristika teilhardizmu

Teilhardizmus z formálneho, nominálneho hľadiska možno definovať ako myšlienkový smer i hnutie pomenované po svojom zakladateľovi Teilhardovi de Chardin, ktorého subjektovým dejinným základom je Teilhard de Chardin s jeho prívržencami a rozvíjateľmi, tj. teilhardovcami a teilhardistami, a objektovým základom je jeho myslenie.

Pre charakteristiku teilhardizmu okrem tejto nominálnej definície je dôležitá

geneticko-historická definícia, ktorá vychádza z toho ako sa teilhardizmus

otváral a ďalej formoval v ideovo-dejinnom procese prostredníctvom

osobností. Často sa stráca zo zreteľa skutočnosť, že teilhardizmus vyšiel

z katolíckeho modernizmu. Teilhard dobre poznal kľúčové diela modernistu

Eduarda Le Roya, Mauricea Blondela, Henri Bergsona a iných. Myšlienky

týchto filozofov však Teilhard pretavil vo svojom srdci, dal im hlbší kritický

základ. Tak v januári a apríli 1916 píše z pekla ypernského frontu svojej

sestre a duchovnej spolupútničke Marguerite Teilhard-Chambonovej tieto riadky: .Často mi je tak, akoby bolo moje srdce naplnené niečím, čo sa musí vysloviť: je to veľká príroda, zmysel a skutočnosť jej výzvy a mágie, úplné a neočakávané uskutočňovanie pankristických snáh kresťanstva; toto bude čoraz viac cítiť v srdciach ľudí. . ." V myslení katolíckeho modernizmu pôsobili štyri hlavné ideové princípy:

a/ dôraz na subjekt pri poznávaní a osvojovaní si právd, vrátane právd Božieho zjavenia; b/ dôraz na skúsenosť, a to nielen na empirickú, sprostredkovanú zmyslami, ale aj náboženskú, morálnu a mystickú skúsenosť; c/ dôraz na dynamickosť až vývojovosť skutočnosti vesmíru a človeka, v ktorom sa smelo prekračuje rámec biologického evolucionizmu; d/ dôraz na život v integrálnom porozumení, na životnosť celej skutočnosti, vrátane myslenia, najmä myslenia náboženského a teologického.  Je pozoruhodné, že všetky štyri uvedené ideové princípy nachádzame v teilhardizme.  Tak dôraz na subjekt pri poznávaní nachádzame v tzv. .objektovej fenomenológii" teilhardizmu. Jedným z jej podstatných znakov je, že neabstrahuje od reálneho vzťahu medzi predmetom poznania a poznávajúcim subjektom.  Takéto intencionálne vzťahy medzi predmetmi poznania a kognitívnymi subjektami považuje tiež za integrálnu súčasť predmetu poznania, za podmienku jeho pravdivej poznateľnosti. Vďaka tejto objektovej fenomenológii sa v teilhardizme podarilo dať na správnu mieru imanentnú metódu katolíckeho modernizmu. Teilhardisti dosť málo rozpracovali teóriu skúsenosti.  Aj keď položili dôraz na empirickú a fenomenologickú teóriu skúsenosti, v ich pozadí pôsobí náboženská a mystická skúsenosť. Vždy im šlo o skúsenosť integrálnu, celostnú, v ktorej sa postupne odhaľuje univerzálny zmysel, smerovanie k transcendentnu.

Osobitný dôraz kladie teilhardizmus na evolúciu, a to nielen na biologickú evolúciu, ale na evolúciu celej kozmickej skutočnosti, vrátane človeka.  Nadväzuje tým na koncept modernistu E. Le Roya. Evolúcia sa stala hlavnou ideou teilhardizmu a všetky jeho oblasti myslenia sú ňou preniknuté.  Ide pritom o osobitý univerzálny kresťanský evolucionizmus, ktorý okrem panpsychickej univerzálnosti kozmu predpokladá, hoci bližšie neobjasňuje, kreačnú evolúciu, pôsobenie božskej Transcendencie v imanencii kozmu.  Kontakt Boha so svetom a pôsobenie v ňom vysvetľuje cez kristický inkarnacionalizmus, čím obchádza vlastnú filozofiu evolúcie.

Veľmi silný dôraz kladie teilhardizmus aj na životnosť reality, vrátane životnosti myslenia, čím nadväzuje nielen na H. Bergsona, ale aj na L. Laberthonierovu .žitú metafyziku". Už Teilhard de Chardin vo svojich úvahách vychádzal z predpokladu psychizovanosti každej entity kozmu, čím odôvodňoval nielen jeho základnú existenciálnu, ale aj esenciálnu jednotu.  Odtiaľto sa teilhardizmus prepracoval k prastarej predstave oživeného vesmíru, k panvitalizmu.

Z uvedeného vidno, že teilhardizmus nielen nadviazal na hlavné ideové princípy katolíckeho modernizmu, ale ich aj ďalej rozpracoval, zuniverzálnil a podmienil svojím najvyšším princípom - kresťanským evolucionizmom osobitého typu. I z tohto dôvodu ho možno považovať za jeden z hlavných smerov kresťanského neomodernizmu. Tu treba tiež pripomenúť, že teilhardizmus sa dal inšpirovať aj sociálno-politickými prúdmi katolíckeho modernizmu. Od sillonizmu a od kresťanského demokratizmu R. Murriho prijal a zovšeobecnil sociálny princíp. Rozvoj a prehlbovanie demokracie vidí možný len uskutočňovaním sociálnej spravodlivosti. Táto téza vyplýva ako samozrejmý dôsledok evolučného narastania socializácie v ľudstve.  Teilhardizmus v sociálno-politickom učení je protiliberalistický a - ako sa ukáže ďalej - hlboko personalistický a komunitárny.

Teilhardizmus sa utváral a vyvíjal aj v spojitosti s niektorými inými, paralelnými prúdmi dynamicko-evolučného myslenia. Tak možno poukázať na jeho tvorivý dialóg s procesuálnym myslením A. N. Whiteheada a jeho prívržencami, osobne s procesovou teológiou, ktorá sa v mnohom ohľade zhoduje s jeho energeticko-dynamickým východiskom. Tento dialóg pokračuje do súčasnosti. Ukázali to výsledky konferencie teilhardistov, procesistov a zástupcov teológie nádeje v USA. Známy americký teilhardista Enwert Cousin, prezident americkej spoločnosti Teilharda de Chardin, vkladá do tohto dialógu veľké nádeje. Ďalej uvedieme aspoň priekopnícku prácu tarnowského biskupa Józefa Zyciňského .Boh Abraháma a Witeheada" (1992), podľa ktorého procesovou filozofiou možno dať kresťanskému evolucionizmu pevnejší filozofický základ a ukázať nám aj .Boha filozofov" ako .Boha Abraháma".

Podobne sa vzájomne inšpirujúco podnecujú teilhardizmus a teológia oslobodenia najmä v hlbšom odôvodnení požiadavky integrálneho oslobodenia.

Tak napríklad brazílsky teológ oslobodenia Leonardo Boff preberá kozmickú

kristológiu teilhardizmu a objavne ju aplikuje na sociálnu oblasť. Tvorivo

podnecuje teilhardizmus aj fenomenológia náboženstva, najmä svojim

konceptom integrálnej náboženskej skúsenosti a konvergentizmom zmyslu

náboženského fenoménu. Francúzsky historik náboženstva Jacques-Albert Cuttat dospel k záveru, že všetko, čo je v náboženstvách progresívne, dynamické, ukazuje viac-menej zjavne na Krista. Teilhardova .kristogenéza kozmu" sa metodologicky i obsahovo prejavuje v Cuttatovej .kristogenéze náboženstiev". Niektorí prívrženci ľavicového katolicizmu sa priam stotožnili s teilhardizmom (Friedrich Heer). I hnutie .nová teológia", ktoré je priamym predchodcom II. vatikánskeho koncilu by bolo nemysliteľné bez takých výrazne teilhardisticky orientovaných teológov, akými boli Zoltán Alszeghy, Henri Brouillard, Henri de Lubac, Marie-Dominique Chenu a iní.  Vidíme, že teilhardizmus vytvára charakteristický zväzok s inými, paralelnými prúdmi kresťanského neomodernizmu. V týchto prúdoch sa tvorivo rozvíjajú a niekedy aj radikalizujú pôvodné ideové princípy a tendencie katolíckeho modernizmu, a to či už filozoficko-teologického, sociálnopolitického, alebo biblicko-kritického smeru. Niekde uprostred tohto myšlienkového a duchovného pohybu, od ktorého sa nemôže katolícka cirkev dištancovať, sa nachádza teilhardizmus, v ktorom americký teilhardista Bernard Towers hodnotí najmä to, že dokázal integrovať náboženské a mystické skúsenosti s vedeckou a teologickou doktrínou súčasnej doby do komplexného svetonázoru, v ktorom dominuje - v bytí i v myslení - fenomén evolúcie.

Komplexná charakteristika teilhardizmu by nebola možná bez jeho vlastnej esenciálnej definície. Pokúsime sa ju sformulovať na základe tých hlavných znakov, ktoré všetci teilhardisti prijímajú.

Najprv ide o znaky, ktoré majú hlboké dejinno-situačné zakorenenie. Sformovali sa v úsilí o prekonanie krízy novovekého ľudstva, osobitne v 19. a 20. storočí, a to tromi základnými cestami:

• zmierenie kresťanskej viery svedou (vrátane svierou vo vedu), zmierenie a postupné pozitívne ovplyvňovanie sveta náboženstva a morálky so svetom vedy a techniky;
• prekonanie všetkých rozporov, ktoré bránia socializácii spoločnosti i celého ľudstva, odstránenie všetkých humánno-právnych, triednych, národnostných, rasových a sexických rozporov;
• vytváranie duchovnej a myšlienkovej základne pre osobný i sociálny optimizmus, ktorý má mať základ vpresvedčení a - vkonečnom dôsledku vždy
• vúspešnej noogenéze a kristogenéze.

Toto úsilie podľa teilhardizmu treba chápať ako niečo trvalé, stále sa stupňujúce, prejavujúce sa ako univerzálna, kristicky zdôvodnená sekularizácia.

Z tohto hľadiska kresťanstvo nie je niečo absolútne v tom zmysle, že viacmenej ľubovoľne nadväzuje na vývoj a duchovné ašpirácie sveta, ale je vo svojej podstate otvorené svetu a človeku a vstupuje s nimi do trvalej, stále sa prehlbujúcej dejinnej aliancie.

Druhý situačne zakotvený znak je viac vnútrocirkevnej povahy: je to živé, do praxe zasahujúce vedomie toho, že kresťanské zjavenie je niečo, čo sa v každom človeku sprítomňuje predovšetkým bezprostredne, a nie sprostredkovane cez organizačno- legalistické a dogmatické štruktúry. Dogmy majú významnú vnútrocirkevnú úlohu a treba ich chápať ako časovo podmienené formulácie, ktorými sa systematicky a v objektivizovanej podobe sprítomňujú pre všetkých pravdy viery a zjavenia.

Takto pristupuje teilhardizmus napríklad k dogmám prvotného hriechu, vtelenia, vykúpenia a i. Takáto otvorenosť v chápaní dogiem vytvára reálny priestor pre hlbinný ekumenizmus.

Ďalšie hlavné znaky sa týkajú samotného myslenia teilhardizmu. Je to predovšetkým už spomínaná objektovo-fenomenologická metóda, najmä v jej aplikácii na kozmos. Je to vlastne metóda univerzálnej cez naplnenie noosféry do transhumánnej božsko-ľudskej skutočnosti bodu Omega. Kristogenéza, chápaná predovšetkým ako osobitý evolučný proces narastania kozmického Krista, určovaný slobodnými rozhodnutiami jeho nositeľov, koinciduje vo svojom zavŕšení s bodom Omega.

Dejinný vývin teilhardizmu

Teilhardizmus za Teilhardovho života je skôr teilhardovstvom, lebo väčšina diskusií i celý pohyb sa odohrával poväčšine v privátnom alebo oficiálnom prostredí. Teilhard de Chardin mal pomerne široký okruh priateľov, rodinných príslušníkov, spolupracovníkov a rehoľných spolubratov, s ktorými udržoval čulý osobný i písomný styk. Až po Teilhardovej smrti sa jeho odkaz postupne - v takej miere, v akej boli publikované jeho diela - stáva všeľudským imaním. Tento dejinný vývin môžeme rozčleniť do troch období.  a/ Teilhardizmus v období zápasu za obhájenie svojich pozícií (1955-1962)

Toto obdobie je charakterizované tým, že sa o Teilhardovi a o jeho myslení

zverejňuje mnoho protikladných názorov a mienok. Na jednej strane sa

vyzdvihuje jeho osobnosť (náboženský génius, univerzálny vedec, príkladný

kňaz a rehoľník, prorok a pod.) a prírodovedné dielo, no na druhej strane

sa zaujíma väčšinou rezervovaný, neraz kritický až polemický postoj k jeho nábožensko-filozofickému mysleniu.

Čo videli negatívne u Teilharda a jeho predstaviteľov početní uznávaní autori v takých časopisoch s vysokou publicitou, akými boli Le Monde, Figaro Littéraire, France Observateur, Témoinage chrétienne, Études, La Civitta catolica, La Croix, Osservatore Romano, La Nation Francaise, Revue de Paris, La Vie intellectuelle, Divinitas, Revue de ľ Action a iné? Predovšetkým niektoré, údajne panteistické tézy, prehnaný sklon k sekularizácii, opomínanie nezaslúženej Božej milosti (gratuity), nerozlišovanie medzi prírodou a nadprírodou, zľahčovanie problematiky hriechu a zla, riziko významového posunu základných pojmov, panbiologizmus, prílišný optimizmus a i. Najviac polemicky vyhrotených pripomienok utŕžilo myslenie teilhardizmu zo strany teológov organizovaných v Rímskej katolíckej akadémii. No napriek tomu väčšina z týchto kritikov si vážila Teilharda de Chardin ako charizmatickú osobnosť s pozoruhodnou víziou skutočnosti, no pokiaľ ide o samotný teilhardizmus, ten podľa nich nemá čo povedať dnešnej dobe.  Avšak Jednota francúzskych katolíckych vedcov a Katolícke centrum francúzskych intelektuálov už roku 1955 videlo v Teilhardovi priekopníka nového myslenia. Teilhardovo nepublikované dielo získalo najmä v dôsledku takýchto vyhlásení osobitú až ezoterickú príchuť, čo veľmi zvýšilo záujem širokej verejnosti o jeho spisy. A keď v decembri 1955 vyšiel prvý zväzok z jeho dovtedy neznámeho diela .Ľudstvo ako jav", vyvolalo to veľkú senzáciu a rýchlo sa rozpredalo vyše 50 000 exemplárov. Táto pozitívna reakcia vzbudila vzápätí protireakciu a tak sa začal pomaly vynárať .Teilhardov prípad". Tento prípad, čoraz negatívnejšie posudzovaný zo strany viacerých vedúcich predstaviteľov cirkvi, mal už veľa zástancov a ochrancov vo vedeckom svete. Názorne to ukazuje personálne zloženie vedeckého a najvyššieho výboru pre vydávanie Teilhardovho diela, založeného roku 1956. A tak do roku 1962, najmä vďaka morálnej i finančnej podpore týchto výborov, mohli vyjsť tlačou ďalšie štyri Teilhardove diela a tri zväzky jeho korešpodencie.  Počet prác týkajúcich sa Teilharda sa každý rok zdvojnásobil. Vychádza i mnoho monografií napísaných v čoraz serióznejšom a pokojnejšom tóne.  Boli to predovšetkým nestranné a presné analýzy jeho jezuitských bratov J.-M. Le Blonda, H. de Lubaca, ako aj práce C. Tresmontanta, C. Cuénota, O. Rabuta, N. Wildiersa, P. Greneta i iných. Nie je to už len apologetika a interpretácia teilhardovskej problematiky, ale aj pokus o jej ďalšie rozpracovanie.

K tvorivému rozvinutiu Teilhardovho myslenia prispeli aj rozličné

semináre a konferencie, z ktorých boli publikované hodnotné zborníky. Takto sa rozprúdil široký dialóg nielen s novotomistami, ale aj s personalistami, marxistami, novoaugustiniánmi i s rôznymi filozofujúcimi prírodovedcami.  Teilhardizmus v tomto období si nielen vydobyl svoju pozíciu, ale aj význame ovplyvnil, najmä cez teilhardisticky orientovaných stúpencov .novej teológie", rokovania na II. vatikánskom koncile. Monitum sv. Ofícia z júna 1962, upozorňujúce na .dvojznačnosti a ťažké omyly" (teda už nie herézy!) v Teilhardových dielach, bolo len dozvukom nekonštruktívnej opozície neointegristov a konzervatívcov.

b/ Teilhardizmus v období rozkvetu a všeobecného uznania (1963-1975)

Teilhardizmus sa už v tomto období sformoval ako samostatný a významný nábožensko-filozofický smer, presahujúci rámec katolíckej cirkvi. Vyšlo už vyše 50 knižných prác o Teilhardovi a teilhardizme a jeho myslenie sa usiluje tvorivo akceptovať aj Spoločnosť Ježišova. (Pozri napríklad článok Ch. D‘Armagnaca v Études z januára 1963). Nachádza úrodnú pôdu v nemeckej, holandskej, poľskej a anglosaskej jazykovej oblasti. Tak už roku 1959 vyšiel prvý zväzok Teilhardových diel v nemčine pod názvom .Človek v kozme" a potom nasledovali preklady ďalších diel (1964, 1965, 1966, 1967, 1969, 1971, 1973). Roku 1964 vychádza v poľštine .Božské prostredie" a roku 1965 výber z diela. V tom istom roku vyšla .budúcnosť človeka" v angličtine.

Teilhardizmus začal prenikať aj do intelektuálne sa prebúdzajúceho Československa.  Od roku 1962 začínajú uverejňovať preklady Teilhardových statí Vesmír, Filozofický časopis, Křesťanská revue, Duchovní pastýř a avantgardná Tvář. V predposlednom časopise vyšlo roku 1967 monotematické číslo s príspevkami viacerých českých i slovenských stúpencov teilhardizmu.

Od roku 1968 sa Teilhardove práce začali objavovať aj na stránkach niektorých slovenských časopisov (Mladá Tvorba, Revue svetovej literatúry a i.) V Čechách vyšli aj dve knižné práce .Místo člověka v přírodě" (1967) a .Chuť žít" (1970). Po roku 1970 opäť nesmeli vychádzať teilhardistické práce a tak sa edičná činnosť presunula do emigrácie. Roku 1972 bol v Cambridge (Kanada) založený Slovenský výbor Teilharda de Chardin, ktorý sa podujal v spolupráci s vydavateľstvom Dobrá kniha vydávať Teilhardove diela i monografie o ňom. V rámci tejto iniciatívy vyšlo roku 1974 .Božské prostredie" a významný úvod do teilhardovho myslenia od N. Wildiersa. Roku 1973 vyšlo osobitné číslo emigrantského časopisu Echo k problematike teilhardizmu.

Podobne v Poľsku vyšiel v tom istom roku významný zborník venovaný problematike teilhardizmu, do ktorého prispelo vyše 30 autorov. Nemožno tu nespomenúť ruské vydanie .Ľudstva ako jav" v ZSSR roku 1965. V nemalej miere k tomu prispelo oživenie záujmu o akademika Vernadského. Vo Francúzsku sa v tomto období dokončilo vydávanie zobraných Teilhardových spisov v 52 zväzkoch a v 6-tich sériách.

V tomto období sa hlbšie objasnilo Teilhardovo myslenie, zjednotil sa jeho slovník a terminológia, no predovšetkým sa správne formulovali niektoré teilhardovské problémy a naznačila sa i možnosť ich filozofického, teologického, sociálno-politického a iného riešenia. Ide najmä o tieto problémy: transcendencia a imanencia Božia, vzťah kreácie a evolúcie, prvotný hriech, vznik človeka, kozmický Kristus, vtelenie a bod omega. Týmto a iným otázkam sa v tomto období venovalo stovky vedcov z celého sveta. Teilhardizmus sa autoreflektoval ako sekulárne otvorený myšlienkový smer, ktorý vzhľadom na svoj hlboký kristický mysticizmus nevidel vážne nebezpečenstvo skĺznutia do sekularizmu. Avšak nad teilhardizmom v katolíckej cirkvi sa zatiahli mraky. Pápež Pavol VI. upozornil na viaceré nebezpečenstvá sekularizmu v cirkvi a vydal aj pokyny, ako takéto sekularistické tendencie zamedziť. V teilhardizme videl smer, ktorý minimálne nepriamo podporuje tieto tendencie.

c/ Obdobie ústupu teilhardizmu a jeho tvorivých metamorfóz (od roku 1975)

V rokoch 1975 až 1980 sa odohralo niekoľko udalostí, ktoré mali nepriaznivý vplyv na vývin teilhardizmu. Na IV. synode biskupov boli podrobené ostrej kritike všetky tendencie neomodernizmu, najmä však teológia oslobodenia a politická teológia. Rázne sa zamietol akýkoľvek .politický" a .sociálny" výklad zjavenia. Na stretnutí katolíkov s marxistami v Prahe niektorí marxistickí, no aj katolícki účastníci vyhlásili teóriu ideovej konvergencie za naivnú a neprijateľnú. Helsinská konferencia ponúkala svetu pohodlné riešenie: nie je potrebné sa usilovať o ideové zjednotenie v zdĺhavých dialógoch.  Stačí tolerancia založená na právnej dohode na najvyššej úrovni.

Uvedené cirkevné a politické udalosti pôsobili negatívne na vývin teilhardizmu.  Nalomili jeho elán i akcieschopnosť prebojúvať novú orientáciu svetového myslenia. Teilhardizmus prestal byť vnútrocirkevnou a intelektuálskou hodnotou a záujem oň začal upadať. Rok 20. výročia Teilhardovej smrti možno považovať za jeho kulmináciu. Pozorujeme to aj podľa toho, že počet prác z teilhardovskej problematiky začal neúprosne klesať.  Teilhardizmus jasne naznačil, ako prekonať krízu kultúry vo svete, no zliberalizovaný konzumný svet Západu túto jeho výzvu neprijal. Aká to bola výzva? Podnietiť svetové myslenie k tvorbe spoločného, zjednocujúceho ideového projektu. Ukázať, že cesta tvorivej ideovej konvergencie, vydláždená radom osobnostných myšlienkových syntéz, je jedinou cestou zdarného pokračovania duchovnej evolúcie ľudstva. Bez nej nemožno riešiť problémy mieru a základné sociálne a etnické problémy. Bez nej nie je možný nijaký skutočný dialóg, nijaký ekumenizmus.

Aj keď popularita teilhardizmu poklesla, neznamená to, že by prestal vplývať na súčasné postmoderné myslenie. Ustavične vyzýva filozofov a teológov k tvorbe nových univerzálnych myšlienkových projektov na báze evolučného poznávania a myslenia. V 80-tych a 90-tych rokoch už teilhardizmus nevystupuje ako konzistentný prúd, ale skôr ako základná inšpirácia pôsobiaca u viacerých mysliteľov. V nedávnej minulosti a v súčasnosti pôsobí rad významných, najmä náboženských mysliteľov, ktorí tvorivo rozvíjajú niektoré teilhardistické idey a integrujú ich do svojich myšlienkových projektov.  K vlastným rozvíjateľom teilhardizmu patria také osobnosti ako Henri de Lubac, Karl Rahner, Piet Schoonenberg, Claude Tresmontant, Karl Schmitz-Moorman a mnohí ďalší, ktorým budeme v tretej časti venovať osobitnú pozornosť.

Použitá literatúra: