Od sebachrániaceho postoja k solidarite

"Keďže veľká časť ľudstva dosiaľ je sužovaná núdzou, nespravodlivosťou a útlakom, nech sa bratia so všetkými ľuďmi dobrej vôle venujú znovuvybudovaniu sociálneho poriadku, založeného na spravodlivosti, slobode a pokoji vo vzkriesenom Kristovi. Po zvážení príčin nespravodlivosti v každej situácii, bratia nech sa zúčastňujú na aktivitách, ktoré budujú lásku, spravodlivosť a medzinárodnú solidaritu" (Generálne konštitúcie rehole Menších bratov - františkánov, čl. 96). Nikdy nezabudnime, že naša služba v oblasti pokoja, spravodlivosti a ekológie je životným aspektom nášho bytia ako evanjelizujúceho bratstva v cirkvi a vo svete.

Niektoré znamenia čias

Posledných 50 rokov videlo ukončenie veľkých vojen, ale aj vynáranie sa mnohých regionálnych konfliktov. Členstvo v OSN narástlo o viac než tristo percent, občianske a ľudské práva boli uznané ako všeobecné hodnoty, ktoré viac nemožno popierať, boli vytvorené programy pre zdravie a výživu.  Pre ľudstvo bol vykonaný obrovský pokrok, ale za ten istý čas vznikli aj obrovské katastrofy.

Je napríklad ľahké vidieť stopy zneužívania a .pokrok" v ničení biosféry.  Naša planéta je drancovaná. A za týchto okolností nebadať ani ekonomickú životnosť ani pokrok v životných podmienkach chudobných. Tie sa môžu len zhoršovať, zvlášť, keď si uvedomíme rast populačnej hladiny v mnohých častiach sveta.

Na druhej strane si mnohí začínajú viac uvedomovať náš vzťah k ostatnému stvoreniu. Boh nás poveril zodpovednosťou za túto planétu, našu Matku Zem. Po rokoch zneužívania jednotlivci aj národy začali podnikať kroky na ochranu zeme a jej bohatstva pre budúcnosť.

Veľký kolaps Sovietskeho zväzu znamenal koniec studenej vojny s jej .rovnováhou strachu" a zanechal svetu novú vážnu nestabilitu. Je iróniou, že keď padli múry, ktoré predtým oddeľovali ľudí, príslušníci mnohých národov sú príliš zaujatí svojou vlastnou bezpečnosťou a začínajú sa izolovať.  Vo svete sú dokonca vzrastajúce a často násilné prejavy nacionalizmu, ktorý okráda svet o mladú solidaritu.

Napriek svetovým problémom, ktoré vyrastajú z osobnej i štrukturálnej hriešnosti, rastie uzdravujúca nádej. Je to nádej budovaná na solidarite a práci mnohých jednotlivcov a organizácií, ktoré slúžia medzinárodnému spoločenstvu svojim záväzkom voči ľudským právam a voči trvalému mieru budovanému na skutočnej spravodlivosti pre chudobných a záväzkom voči skutočnému životu všetkých stvorení.

Stály rozvoj nám kladie otázky, či si môžeme dovoliť ignorovať medzinárodnú informačnú sieť, ktorá je vytváraná a podporovaná rapídnym rastom informácií. Sebachrániaci postoj nemôže byť odpoveďou tých, ktorí budujú Božie kráľovstvo cez dialóg a solidaritu.

Niektoré znamenia v ráde

Potreba solidarity

My tiež cítime krízu v podmienkach nášho nasmerovania a našich záväzkov.  Nie je ľahké definovať naše poslanie v takmer celosvetovo sa rozvíjajúcom ráde. Strach, lenivosť alebo nedbalosť nám môžu zabrániť odpovedať na výzvy dnešného sveta. Je ľahšie žiť zo zásluh a dobrého mena sv. Františka, ako vytvárať svoje vlastné. Je tu pokušenie zostať spokojný so svojím status quo. My františkáni musíme ísť ďalej a mali by sme ponúknuť verejné medzinárodné svedectvo nášho úsilia prinášať dobrú zvesť a byť nápomocní pri budovaní spravodlivejšieho a bratskejšieho sveta.

S pozorným zrakom v solidarite s trpiacim Kristom, ktorý aj naďalej žije v srdci dnešného sveta, musíme ísťviac v ústrety biednym.  Opäť nám naše Generálne konštitúcie dávajú jasné smerovanie: .Bratia nech hľadia na dianie z pozície chudobných, zjednotení so všetkými, ktorí sú považovaní za nedôležitých. Nech vezmú na seba bolesti, aby tak sami ako chudobní viac si uvedomovali svoju ľudskú dôstojnosť a nech ju chránia a zveľaďujú" (čl. 97). Sme tiež pozvaní tvoriť nové stvorenie v duchu sv.  Františka: .Bratia kráčajúci v šľapajach sv. Františka nech preukazujú úctu voči prírode, ktorá je dnes ohrozená zo všetkých strán. Tak nech prírodu v celku obnovia do jej pozície brata a sestry, užitočnej pre všetkých ľudí na slávu Boha stvoriteľa" (čl. 71).

Celosvetová solidarita je pre niektorých z nás mýliaci pojem. Avšak veľmi vážne musíme hľadieť na výzvu stať sa evanjelizátormi v .globálnej dedine".  Som presvedčený o tom, že náš .Univerzálny brat" chce od nás, aby sme tak robili. Máme možnosť ukryť sa do nášho provincializmu. Provinciálna štruktúra nášho rádu nás zachováva v pozornosti voči miestnej situácii.  V čase pomalej komunikácie a veľkých cestovných vzdialeností pomohla rádu zosilnieť na lokálnej úrovni.

Dnes máme klesajúci počet povolaní v mnohých starších provinciách a zároveň vzrastajúci počet povolaní v mladších provinciách. Staršie provincie sú v pokušení vycúvať zo širšej medzinárodnej a medziprovinciálnej spolupráce hovoriac, že sa musia venovať svojim starším spolubratom a záväzkom, ktoré majú z minulosti. Ich zmenšujúce sa kapacity ich ospravedlňujú z aktívnej účasti na globálnej účasti na globálnom poslaní rádu. Zároveň mladšie provincie s viacerými bratmi sú v pokušení povedať, že potrebujú svoje kapacity na to, aby posilnili formáciu a rozvoj vlastných provincií. A tak sa len pýtam sám seba a svojich bratov, čo môže a má znamenať dnes medzinárodná solidarita?  V každom prípade: nacionalizmus medzi národmi a provincializmus v ráde sú neplodné a nezodpovedajú najhlbším potrebám medzinárodného spoločenstva.

Svet hľadá viditeľných svedkov medzinárodného bratstva, ktorých poslanie sa prenáša poza kultúrne rozdiely jednotlivých členov a ktorých toto poslanie spája.

Praktickou bázou tohto hnutia v našich komunitách a aj v rámci celku musí byť kontemplácia. Z podobenstva o milosrdnom samaritánovi sa učíme štvorstupňovej službe Ježišových učeníkov: kontemplatívne videnie a pozorovanie, vnútorná odpoveď, praktická starostlivosť a neustála pomoc aj vtedy, ak by niekto bol v neprítomnosti.

Potreba kontemplatívneho postoja

Kontemplácia je s Božou milosťou úctivý a súcitný pohľad na nás, na blížnych, na chudobných a na celé stvorenie. Je to bdelé a súcitné stretnutie s realitou. Kontemplácia umožňuje srdcu, mysli a citom dotyk prítomnosti Božieho Ducha vo svete a v jeho histórii. Je to oslava života v mnohých situáciách smrti.

Nachádzam veľké povzbudenie v rastúcej túžbe po ozajstných bratských a sesterských vzťahoch medzi nami a s inými vo veľkej františkánskej rodine a samozrejme so všetkým stvorenstvom. Vidím stopy Ducha a semienka budúcnosti v tom, že mnohí bratia a sestry sú blízko k ostatným ľuďom a ich problémom, v ich kapacitách a ochote vstúpiť do dialógu s rôznymi kultúrami, náboženstvami a náukami, v ich hlade a smäde po pokoji, spravodlivosti a úcte k stvoreniu, v tom, že žijú s chudobnými tak ako chudobní, v ich službe oslobodeniu podľa evanjelia.

Vidím znamenia Ducha a semienka nového sveta aj v oblastiach a národoch rozorvaných vojnou, biedou a sociálnymi konfliktami. František žije naďalej vo svojich bratoch a sestrách ako tvorca pokoja, ako pokorný ohlasovateľ ľudskej dôstojnosti, ako spolupracovník pri budovaní spoločnosti postavenej na spravodlivosti.

Nová mentalita

Tak ako naši predkovia každý rok potrebovali sláviť Paschu, aj my potrebujeme paschu (prechod) z mentality chápajúcej našu službu len ako službu spoločenstvu viditeľnej cirkvi do mentality chápajúcej františkánsku službu ako spoluprácu v širšej ľudskej rodine a pre ňu, spolu s laikmi a chudobnými.

Nuž a prečo by sme nemohli dosahovať tento cieľ hoci aj s OSN? Potrebujeme byť otvorení na nové hnutia a prejavy Ducha. To nech je dôsledok nášho evanjeliového života. Potrebujeme paschu (prechod) z našich výsostne lokálnych záujmov k záväzkom voči celému spoločenstvu.

Na záver niekoľko výziev

Bonaventúra a Scotus a celá naša františkánska tradícia nám dáva dôležitú lekciu aj dnes zvlášť v tom, že svedkovia sú dôležitejší než učitelia, básnici a proroci sú dôležitejší než advokáti minulosti, vizionári dôležitejší než administrátori status quo, že žiť ako chudobní a s chudobnými je dôležitejšie ako akákoľvek teológia, že svedectvo života je dôležitejšie než teória.

Jeden z našich bratov sa ma opýtal, či nemôže byť nebezpečné pre františkánov stretávať sa a pracovať v OSN. Odpovedal som mu, aby porozmýšľal, prečo sa chcel František stretnúť so sultánom v jeho paláci. 

(Skrátený text prejavu generálneho ministra Hermanna Schalücka OFM v New Yorku na pôde OSN 27. októbra 1993.)