Luther a pápežstvo

1. Lutherov postoj k pápežovi v rozhodujúcich rokoch až do r. 1521 2. Začiatok Lutherovej opozície proti pápežstvu a jeho teologické zmeny 3. Lutherove silné útoky proti pápežstvu ku koncu jeho života .Nesväté politické správanie sa a túžba zvrhnúť pápeža sú u Luthera veľmi zmätené." Hoci tieto Kierkegaardove slová reprodukujú predovšetkým jeho vlastné osobitné chápanie reformátora, jednako poukazujú na rozhodujúci problém interpretácie Luthera, ktorému sa v posledných rokoch venuje stále viac pozornosti: na Lutherov postoj k pápežstvu. Výskum o Lutherovi sa zaoberal predovšetkým problematickou otázkou o pôvodnej myšlienke reformy ako i spletitým priebehom udalostí potom, čo sa musel Luther obhajovať pred cirkevným súdom. Ani prevažne teologické či cirkevnopolitické pochopenie pre Lutherovo reformátorské vystúpenie nedokázalo vysvetliť, aký bol vzťah medzi jeho reformnou myšlienkou na jednej strane a jeho reformnou činnosťou na strane druhej. Vzhľadom na tento bezvýchodiskový stav zasluhuje Lutherov postoj povšimnutie akého sa mu aj dostalo. Pretože výskum Lutherovho správania vyžaduje rozbor tak jeho teologického vývoja ako aj právnických a politických praktík používaných jeho prívržencami i protivníkmi, daná téma dáva šancu vývoj mladého Luthera viac priblížiť.

Takýto prieskum Lutherovho postoja k pápežovi bude ziskom nielen pre naše pochopenie mladého Luthera. Podľa Hansa Prenssa ponímal Luther celý svoj život ako boj proti pápežstvu. Hoci sa musel počas svojej búrlivej kariéry vyrovnať s množstvom protivníkov, predsa trvalá opozícia proti pápežstvu vyjadrená pravdepodobne ešte v jeho poslednú noc pred smrťou poskytuje čosi stáleho. Na tomto sa dá vypátrať správnosť Lutherovho myslenia a chcenia v rozhodujúcich bodoch jeho životnej dráhy, predovšetkým na menej prehľadnom poli jeho neskoršieho života. V ostrom útoku r. 1545 (.Proti pápežstvu v Ríme, založenému diablom") boli teologické a politické záležitosti neoddeliteľne spojené rovnako ako už v Lutherovom pozvoľnom odcudzovaní sa od pápeža pred r. 1521.

Záujem o našu tému sa vystupňoval dielom rímskokatolíckeho vedca Remígia Bäumera. Bäumer podal r. 1969 prehľad o príslušnej literatúre a poznamenal, že po publikovaní diel Paulusa a Grisara na prelome tohoto storočia sa už nikdy nezaoberala žiadna katolícka monografia vzťahom medzi Lutherom a pápežom. Bäumer sa hneď pustil do vyplnenia tejto medzery, keď r. 1970 vydal svoju vlastnú krátku štúdiu. Na strane protestantskej sa o tejto téme výlučne nehovorilo od vyjdenia spisu Ernsta Bizera r. 1958.  Medzitým trochu osvetlilo Lutherov postoj k pápežstvu niekoľko významných štúdií, predovšetkým o Lutherovej ekleziológii. Avšak ani jeden autor sa nezaoberal touto tematikou monograficky.

Bäumerovo dielo vzbudilo tak ekumenický ako i vedecký záujem. Vo svojej rozhorčenej odpovedi na Bäumerov článok z r. 1969 vytýkal Kantzenbach Bäumerovi, že so svojím ekumenickým dialógom spája úmysel priviesť Luthera naspäť do katolíckeho košiara. V sarkastickej odpovedi vysvetlil Bäumer, že si neželá kvôli povrchnej ekumenickej jednote prehliadať prekážky, ktoré vyplývajú z Lutherovho postoja k pápežstvu. Vo svojej odpovedi Kantzenbachovi opakoval Bäumer názor, že problém pápežského primátu je rozhodujúcou prekážkou spojenia konfesií. Bäumer posilnil svoje tvrdenie pripomienkami rôznych protestantských bádateľov a vyhlásil, že úplne súhlasí s Kantzenbachovým názorom, že historik nesmie spoločnosť prebudovať tak, aby sa mohli uskutočniť ekumenické sny.

Tieto osobitné neplánovité konfesijné útoky a dôležité ekumenické diskusie na túto tému iba zvyšujú dôležitosť preskúmania historických daností zvlášť aj preto, že sa nekryje Kantzenbachova odpoveď s Bäumerovým historickým výkladom. Nedávno publikovaná esej od Gerharda Müllera je osožným príspevkom v tomto smere. V nádeji, že dáme podnet k ďalšiemu premýšľaniu, načrtneme v predloženom texte predpokladanú odpoveď na dôležitú otázku, ktorá vyplynula z bádania.

Diskutovanou otázkou je, či Lutherovo správanie sa k pápežstvu bolo určované počas jeho celého života výlučne teologickou problematikou. Aby bolo možné odpovedať na túto otázku kladne, musí byť odpoveď potvrdená v nasledovných troch špecifických prípadoch, ktoré sme uviedli v úvode.

1. Lutherov pomer k pápežstvu v rozhodujúcich rokoch až do r. 1521

Podľa Bäumerovho vysvetlenia sa menil postoj mladého Luthera k cirkevnej autorite nasledovne: r. 1518-19 bol prímluvníkom za koncilové myšlienky a od r. 1519 rebelom proti akejkoľvek autorite okrem autority Písma sv.  Pretože sa určité Lutherove výroky nedajú celkom stotožniť s týmto chronologickým rozvrhnutím, Bäumer predpokladá, že si Luther z taktických dôvodov protirečil a nesprával sa dôsledne. Napr. keď Luther proti Kajetanovi tvrdil, že pápež nestojí vyššie ale nižšie ako Slovo Božie (Weimarer Ausgabe, dále jen W.A., 2.11. 2-3), to sa podľa Bäumera vonkoncom nedá zlúčiť s Lutherovou ochotou podrobiť sa pápežskému verdiktu po Augsburgskom stretnutí. Podobné pokusy o zmierenie zo strany Luthera ako napr.  jeho odvolávanie sa z r. 1518 a 1520 na cirkevný snem nemožno brať doslovne, keď Luther medzitým absolútne odmietal každú autoritu okrem Písma.

Aj keď Lutherovi prívrženci zastávali defenzívne taktiky, Bäumerovo tvrdenie sa zakladá na predpoklade, ktorý je zbytočne strnulý: pri každej pozitívnej výpovedi o prameni cirkevnej autority musíme alebo prijať fakt, že Luther pripisoval tomuto prameňu absolútnu autoritu (to znamená, že v dobe tejto výpovede buď bol papistom, alebo koncilistom - prívržencom snemu, alebo biblistom), alebo potom nezostal verný svojmu presvedčeniu.  Keď túto skutočnosť Bäumer prijal, prenáhlene si zatarasil prístup ku presnejšiemu názoru, podľa ktorého bolo Lutherovo konanie v r. 1517-20 zdôvodnené prenikavým teologickým a pastorálnym záujmom, kým sa zároveň opieral - napriek opakovaným opačným skúsenostiam - o nádej, že pápež celú záležitosť uzná za správnu.

Od doby jeho prvých prednášok o žalmoch (1513-1515) a počas rozhodujúcich rokov 1517-1520 sa prihováral Luther za správnu náuku o cirkvi. Toto učenie podáva cirkev ako zhromaždenie veriacich kresťanov, ktorí sú sýtení a posilňovaní slovom Božím a priznával autoritu v cirkvi Božiemu slovu a tým, ktorí ho verne hlásajú. Pokiaľ pápež, biskupi a kňazi sýtili veriacich čistým slovom, nebolo dôvodu napádať ich autoritu. Hneď ako dospel Luther k presvedčeniu, že veriacim sa zamedzuje prístup k Božiemu slovu, bol nútený autoritu spochybniť. Ak by táto výzva viedla k exkomunikácii z rímskej cirkvi, mohla by pravá cirkev aj bez pápeža ďalej žiť tak dlho, kým by sa evanjelium hlásalo a veriaci by sa ním sýtili. V Lutherovom spise z r. 1520 .O rímskom pápežstve" je zakotvený konečný, aj keď protiviaci sa, názor o hrozivom stave vecí a aplikácia jeho rannej ekleziológie na tento stav.

Toto ekleziologické stanovisko poskytuje prijateľné vysvetlenie presvedčenia, že sa Luther dovolával rozhodnutia koncilu a aj medzi 1518 a 1520 teda v čase, kedy ho nemožno označiť za absolútneho papistu, alebo prívrženca koncilu, bol výslovne ochotný uznať mienku (úsudok) pápeža. Medzi Lutherovými odvolávaniami sa na autoritu Písma a jeho ochotu prijať rozhodnutie pápeža, alebo koncilu, nieto protirečenia, ak skutočne dúfal, hoci neveľmi, že pápež alebo koncil by rozhodol v zmysle jeho chápania Božieho slova. Asi v polovici 1520 došiel Luther k presvedčeniu, že túto jeho nádej pápež neuskutoční, a odtrhol sa od Ríma (W.A.6, 329, 12-24). Na nátlak priateľov a poradcov apeloval ešte naposledy na pápeža a na koncil vo svojom otvorenom liste Levovi X. Rozlišuje medzi pápežstvom ako inštitúciou Antikrista a medzi osobnou úbohosťou Leva X., čo dokazuje, že odmietol pápežstvo z pretrvávajúceho presvedčenia, pretože pápežstvo uzurpovalo zvrchovanú moc Krista a jeho slova v cirkvi. Luther daný krok nepodnikol z osobnej pomsty voči vlastníkom pápežského úradu. Videl v Levovi X. uskutočnenú obavu, že zástupca Kristov môže sám znevážiť prítomnosť Krista v cirkvi (W.A.7. 10, 17-25), nebezpečie, pred ktorým už r. 1515 výslovne varoval (W.A.4. 403, 29 FF) a opätovne r. 1519 začiatkom jeho debaty s Eckom (W.A.2.257.9-23).

2. začiatok Lutherovej opozície proti pápežstvu a jeho teologické zmeny

Už vo svojom skúmaní zverejnenom r. 1950 vyložil Ernst Bizer, že Lutherovo chovanie sa k pápežovi v r. 1518-21 bolo správne a založené na získanom Getsemany číslo 71 - 20. strana názore o povahe viery a význame Písma sv. Podľa Bizera dospel však Luther až r. 1518 k tomuto náhľadu. V tomto roku sa mal jeho postoj k Písmu sv. od základu zmeniť. Takže sa z niekdajšieho lojálneho mnícha stal burič proti pápežskej autorite. Tak je skúmanie Bizerovo, ako to v predslove poznamenáva logickým dôsledkom jeho rozvratnej analýzy reformátorského nazerania Lutherovho, ktoré vidí až po 95 tézach po prvýkrát zreteľne vyrieknuté.

Podľa Bizerovho výkladu mali tézy len funkciu katalyzátora, ktorý uskutočnil po reformátorskom odvolaní sa na slovo ako na autoritu smerodajnú pre vieru a ako na srdce sviatosti. Lutherovi prví protivníci boli však inej mienky, a ich citlivosť voči nepriamej Lutherovej kritike voči pápežovi poukazuje na to, že tézy boli viac než anomálne v jeho reformátorskej dráhe alebo nanajvýš katalyzátorom, s ktorým sa naplno nepočítalo. Tézy samé dajú tušiť, že ich zostavenie má za základ ten istý motív ako neskoršie výslovné útoky proti pápežovi. Luther sa obával, že predávaním odpustkov privedú slovo Božie o jeho účinnosť a sklame jeho stádo, keď svoju dôveru zloží viac do odpustkovej praxe než do slova Pánovho (tézy 52-54). Lutherova hlavná záležitosť: veľká úcta voči evanjeliu ako pravému pokladu cirkvi (téza 62) sa najlepšie vysvetlí, ak už pestoval v sebe teológiu, pre ktorú Božie slovo a viera boli prvkami nepostrádateľnými pre kresťanský život.  Okolnosť, že sa pred r. 1518 ešte žiadna priama kritika voči pápežstvu neozvala, nemusí znamenať, že Luther vtedy zaujímal buď papistické, alebo predreformačné teologické stanovisko. Luther jednoducho nemal príčiny predpokladať, že pápež úmyselne prekáža hlásaniu slova Božieho a tak nebolo ani dôvodu robiť jeho autoritu otáznou. Známe vyznania vernosti mladého Luthera voči pápežovi ako i jeho otáľanie pochybovať o pápežskej autorite sú presvedčivým dôkazom o jeho úmysle zostať lojálnym. Okrem toho ukazujú s akým strachom stále viac pozoroval odcudzenie medzi ním a pápežom: .Tí, ktorí potom začali arogantne urážať a napádať pápežský majestát ani netušili, ako veľmi trpelo moje srdce v tomto prvom a druhom roku a aká veľká bola vtedy moja úprimná pokora, ba takmer zúfalstvo" (W.Q.39/I.6, 16-19). Proti vlastnej vôli začal Luther pápežstvo podporovať, aby bol verný tomu, čo považoval za nevyhnutné pre kresťanstvo v cirkvi.  To isté správanie sa vedúce k tézam je vyjadrené v jeho vysvetlivkách k tézam a vo venovaní Levovi X., ktoré bolo ním pripojené. V oboch dokumentoch sa bráni Luther voči výčitke, že popieral pápežskú autoritu. Vo venovaní presúva vinu na kazateľov odpustkov, že robili nátlak na ľud nesprávnymi nádejami a že ho tým priprevujú o majetok, zatiaľ čo oni z neho tučnejú (W.Q.1.527, 7-10). Krátko po tomto liste obviňuje Luther kazateľov podobným spôsobom, že naháňajú ľudu strach a svoje slová vydávajú za Božie slová (W.A:1.3878, 14-16). Vo vysvetlivkách potom je Lutherovo prediskutovávané volanie po reforme cirkvi inšpirované jeho bolesťou nad pokrytectvom v nej panujúcim. Pokrytectvo aj dobrých kazateľov privádza o ich účinok a Bohu v jeho hneve prekáža dať cirkvi pastierov podľa jeho srdca, ktorí by nasycovali nie odpustkami, ale mierou pšenice: (W.A.1.628, 2-8).

Okolnosť, že sa Luther v polovici r. 1518 podrobil pápežskej autorite, nie je na škodu ekleziologickej podstaty veci. Od jeho prvých kritických poznámok o odpustkoch už pred r. 1517 až k jeho reči r. 1521 vo Wormse (W.A.7.833, 8-834.2) šlo Lutherovi o svedomie všetkých veriacich kresťanov ako o jeho vlastné svedomie. Prihováral sa za to, že všetci veriaci sa musia dozvedieť slovo Božie, bez ktorého by nemohli pretrvávať. Ak sa dívame na 95 téz ako na prvý verejný prejav tejto reformnej záležitosti, ktorý sa stal všeobecne známym viac než Luther chcel, potom vystupujú ony viac ako púhe katalyzátory.

Stanú sa prvým cieleným úderom proti špecifickej prekážke slova a úder sa stáva stále ťažším a zasahuje zástancov za zástancami a napokon srdce samého pápežstva. Lutherovo zdôrazňovanie Božieho slova bolo určite posilnené tým, že narážal na odmietnutia jedno po druhom. Predsa netreba pre vysvetlenie jeho stúpajúceho sklamania z pápeža a napokon vzdanie s nádeje na zmierenie r. 1520 predpokladať, že sa Luther vyzbrojoval na jar r.       1518 nejakou konečne platnou novou teológiou.

3. Lutherove ostré útoky na pápežstvo ku koncu jeho života

Lutherov útok z r. 1545 („Proti pápežstvu v Ríme"), vystupňovaný ešte vulgárnymi ilustráciami, o ktorých rozprával v uvedenej práci, priviedol o dôveru svoju opozíciu proti pápežovi v očiach jemu najviac naklonených interpretov. Iní mu vytýkali, že sa nechal strhnúť nenávisťou. Lutherov hanopis sa vysvetľoval - ak nie dokonca odpúšťal - s tým odôvodnením, akoby sa Luther obával, že jeho životné dielo by sa zrútilo zakrátko následkom politických porážok alebo kompromisov. Odvolávali sa na jeho vek, zdravotný stav a aj na jeho víziu v eschatologickom konflikte medzi pravou cirkvou a cirkvami nepravými, aby objasnili túto urážlivú polemiku. Keby aj niektoré z uvedených faktorov boli prispeli k zatrpknutosti Luthera, aj tak predsa len vystupňovali mieru jeho odmietania pápežstva. Nezmenili však podstatne základnú pohnútku pre odmietavé správanie.  Luther si bol vedomý, že pokračuje proti pápežovi .posmešnými, urážlivými, pichľavými slovami". Ale pokladal tieto slová za potrebné, lebo .človek by neuveril, aká ohavnosť je pápežstvo. Posmievam sa iba preto, aby tí, čo teraz žijú a prídu po nás vedeli, čo som usudzoval o pápežovi, prekliatom Antikristovi. A kto chce byť kresťan, nech sa pred takou hanebnosťou nechá varovať!" (W.A.54.275, 11-22). Ako v dôležitom ekleziologickom traktáte z r. 1541 „Proti Hansovi Wurstovi" opätovne Luther vyslovil, že mu ide o slobodu všetkých kresťanských svedomí, ktoré sú ešte stále spútané zákonmi uloženými pápežstvom. (W.A.51.492, 14-493.8;54.268.20-26). Ľudia vraj sú ešte stále prenasledovaní neistotou. Pápež že sa má „sám ako dobrovoľný služobník skloniť k chudákom na útechu a prospech" (W.A.54.272.9-10,250.23-25). Predtým vyjadroval Luther zdvorilo a opatrne svoju obavu o prežitie veriacich, teraz vyjadril svoju obavu hrubými slovami dúfajúc, že mu to Kristus odpustí (W.A.54, 277.23-24.).

V tomto poslednom traktáte sa stal Lutherov spôsob vyjadrovania až vyzývavo smelý, pričom však boli jeho strach a starosť veľmi veľké. Teologické východisko nezmenil. Kritérium, podľa ktorého môže každý pravý kresťan pápeža a biskupov posúdiť je aj tu otázkou, či títo splnia svoje poverenie sýtiť ľud Božím slovom, bez ktorého cirkev nemôže žiť. (W.A.54.280.1-9, 294, 24-31). Ak Luther za tieto posledné roky dospel k novému náhľadu, bol to ten názor, že stádo Kristovo vyhladovie nielen preto, že sa oň nestarajú, ale preto, že ho chcú zlomyseľne priviesť o život. Jeho záverečný protest znie trpko; niektorí snáď povedia, že protivne. Snáď ho aj nazvú nenávisťou naplneného. Predsa to nie je predpojatá nenávisť z osobných citov hnevu, ale strachom naplnené odmietnutie toho, ktorý sa rúha Bohu a svoj ľud nechá zadusiť sa. (W.A.54.262, 12-22).

Lutherova rozvášnená opozícia proti pápežstvu pochopiteľne priviedla do rozpakov ekumenické diskusie 20. stor. Tendencia zbaviť Lutherovo správanie zlého úmyslu sa stretáva s Melanchtonovou výslovnou ochotou priznať pápežovi obmedzenú autoritu. Zdá sa, že táto stratégia prevláda v spoločnom prehlásení, ktoré bolo uverejnené v USA oficiálnou luthersko/rímskokatolíckou dialogikou o pápežskom primáte. Tu sú uvedené len ojedinelé pozitívne Lutherove pripomienky, že je ochotný uznať pápežstvo, keby sme boli reformovaní evanjeliom.

Samozrejme všetci luteráni by nechceli ísť tak ďaleko ako Ervín Mühlhaupt a spolu s ním tvrdiť, že Lutherove teologické argumenty proti pápežstvu sú stále ešte vážne dôvody vidieť v pápežovi Antikrista. Na druhej strane zrieknuť sa Lutherovho stanoviska o pápežstve ako nečasovom by znamenalo stavať sa nepriaznivo k zásadnej veci, ktorá určovala Lutherovo správanie sa k pápežovi cez všetky štádiá jeho dráhy, že totiž veriaci kresťania mali žiť zo slova Božieho. Podľa Lutherovej ekleziológie je to nevyhnutná funkcia každej cirkevnej štruktúry starať sa o výživu (slovom Božím), a žiadna štruktúra, či už zahrňuje v sebe pápežstvo, alebo nie je zákonná ináč než za predpokladu ak by splnila toto poverenie. Luther bojoval proti pápežstvu, pretože podľa jeho názoru v jeho dobe nesplnilo pápežstvo túto úlohu.  Dôležitejšie než Lutherova mienka o pápežstve 16. stor. je pre práve prebiehajúci ekumenický dialóg poznanie, že každá legitímna cirkevná štruktúra má zo svojej podstaty pastorálnu úlohu. Toto uznanie môže pri hľadaní dnes najvhodnejších štruktúr vždy ešte poslúžiť ako rozhodujúce kritérium.  Scott Hendrix, nar. 1942 v Kolumbii USA, člen luteránskej cirkvi, 1972 ordinovaný.  1970-71 výskum. asistent pre štúdium neskorého stredoveku a Reformáciu v Tübingen. Od r. 1975 prednášateľ cirkevných dejín na Lutheran Theologisch Satkern Seminary.