V súčasnom svete sme všetci ohrození ilúziami. Číhajú
na nás z veľkoplošných reklám, ktoré poskytujú polopravdy nielen o pracích
práškoch, ale aj o nás samých. Dravo útočia na naše čiastočne alebo vôbec
nenaplnené potreby a poskytujú rýchlo dostupný cieľ: kvalitne vyprať, bohato sa
najesť či sa odviezť v rýchlom a vyblýskanom aute. Spoločným znakom pre
súčasný svet je ľahko dostupný cieľ, .za málo peňazí veľa muziky". Rovnako ako
všetky ľudské zoskupenia, ilúzie zasiahli aj cirkev. Spoločenstvo už netreba
budovať poctivo a pomaly roky, deň čo deň, stačia na to dni, ba niekedy necelá
hodina. Sme často svedkami, keď sa v kostoloch náhodne zídenej anonymnej
spoločnosti hovorí .spoločenstvo" bez toho, aby sme niekedy pátrali čo vôbec
spoločenstvo je. Ilúzie sú príjemné, sú však ako droga, platia sa psychickým a
fyzickým zdravím.
Pozrime sa bližšie, čo hovorí o spoločnosti a spoločenstve
sociológia.
1. Spoločnosť definuje
ako skupinu ľudí, ktorá sa vyčleňuje zo sociálneho celku na základe určitého
znaku: triednej či štátnej príslušnosti, spoločného záujmu a pod. Ak pominie
cieľ zoskupenia, skupina ľudí sa rozíde bez nároku na ďalšie stretnutie. Je
totiž zoskupením, v ktorom chýba súdržnosť ako jednota hodnotových
orientácií, ktoré nespája spoločná činnosť podmieňujúca vzťahy medzi jej
účastníkmi.
Na rozdiel od spoločnosti spoločenstvo má nároky
omnoho vyššie. Jestvuje niekoľko druhov spoločenstiev, združujúcich sa podľa
záujmu jeho členov. Tu pripomenieme
definíciu spoločenstva kresťanského.
2. Spoločenstvo je
skupina ľudí, ktorá má:
a) spoločný cieľ,
s ktorým sa všetci členovia spontánne identifikujú ako so svojím osobným
cieľom
b) spoločné a
nekontraverzné záujmy
c) spoločné radosti a
starosti každodenných dní
d) spoločné trávenie
aspoň minimálneho voľného času
e) spoločnú prácu na
určitom diele
f) spoločné zdieľanie
života s Bohom
g) pevné vzťahy a väzby
budované na dôvere a prehlbované v neustálej interakcii
h) spoločnú neformálnu
autoritu.
Spoločenstvo teda musí mať mnoho vnútorne spoločného, nestačí
mu na hodinu iba spoločná strecha nad hlavou alebo čosi vonkajšieho. Vyhlásenia
o .spoločenstve" počujeme často na eucharistickej slávnosti. Vyhlási to o nás
pred našimi ušami niekto, kto sa nás ani nepotrebuje spýtať, či chceme patriť
do tejto alebo inej spoločnosti, alebo sme si len prišli splniť povinnosť. Najväčším problémom však je, že obyčajne
hlásateľovi samotnému to stačí - vyhlásenie už dodatočne nepotrebuje naplniť
skutkom a pravdou. Samozrejme, nemôže
k tomu povzbudzovať ani ostatných, pretože skutočne motivovať možno iba
osobným príkladom.
Príkladov na podobnú devalváciu hodnôt na prázdne slová
máme desiatky, spomeniem iba jeden z mnohých. Koncom minulého roka sa
konalo v Mníchove Európske stretnutie mladých organizované komunitou
bratov z Taizé. Po poludňajšej
modlitbe sa jednotlivé národnosti odobrali na slávenie Eucharistie, pokiaľ
nebol v tom čase iný program. V jeden deň šli Slováci do kostola sv.
Benedikta, kde je správcom farnosti P. Lacko, rodák zo Slovenska. V homílii nebola ani jedným slovom
spomenutá komunita Taizé, ktorá nás hostila, zato sa nešetrilo slovami o tom,
aká je to nádhera mať plný kostol mladých ľudí, aká je to obroda pre ľud pod
Tatrami, aké krásne je pozerať sa na toto .spoločenstvo". . .
Po skončení liturgie na žiadosť predsedajúceho kňaza
vystúpilo niekoľko ľudí, aby sa podelili o bezprostredné zážitky. Ako prvý
hovoril bohoslovec zo Spišskej kapituly o tom, čo pre neho znamená stretnutie
Taizé. Druhá účastníčka hodnotila ťažké roky v emigrácii a ako náhradu za
domov opisovala cestovanie po svete. Tretia v poradí a zároveň posledná
prehovorila asi dvadsaťšesťročná rehoľná sestra o tom, že spoločné modlitby a
spevy Taizé sú síce pekné, ale chýba jej na nich živý Ježiš. Situácia sa vraj
zmenila až potom, čo mohla byť účastná na liturgickej slávnosti. Človeku bolo
smutno, keď počul slová: .. . .pri modlitbe mi chýbal živý Ježiš". . . S kým potom v modlitbe
hovorí, sme sa nedozvedeli. Naviac ten živý Ježiš okolo nej v blížnych
chodil, vedľa nej sedel, hovoril k nej v Božom slove. Lenže tento živý Ježiš - v blížnom a
v Božom slove - nie je tejto sestričke dosť katolícky identický. Je to
naše katolícke špecifikum. Sme spokojní, keď tohto živého Ježiša zamkneme do
svätostánku a potom zbožne hľadíme na výzdobu zlatostriebornej búdky. Po
vyjdení z kostola aj ten zamkneme. A sme spokojní, že sme sa porozprávali
so svojím Bohom. Iné formy Božej prítomnosti nevnímame - nenaučili nás to a my
sami ani nemáme snahu pátrať ďalej.
V niektorých kostoloch na Západe je zvykom urobiť
bohostánok menej lesklý než je to zvykom v našej zemepisnej šírke, napr.
z neotesaného kameňa, resp. z tmavého nelešteného kovu. Je to
prirodzenejšie prirovnanie Pánovho tela k životnej skúsenosti,
s ktorou sa stretávame s naším Bohom v každodennom živote viac
než v naleštenej umelej žiare.
Skutočnosť je vždy menej poetická než sny o nej. Rovnako
aj spoločenstvo nemožno vyrobiť vyhlásením tak ako zbožné pocity. Lacno získané
ilúzie potešia, ale človeka nenaplnia.
Klára Podhradská
Poslední komentáře