Naše svetlo zhasína v našom mlčaní

Brat františkán Ján Krstiteľ Balázs, čitateľ a priateľ Getseman, zobudil spiacich slovenských katolíkov svojou kázňou 21. 1. 96, (3. nedeľa v období cez rok, cyklus A), prenášanou rozhlasom. Vďaka širokej publicite, ktorú venovala kázni vláde poplatná televízia a denník Slovenská republika, si článok všimol aj opozičný denník Sme či Slobodná Európa a oveľa širšia verejnosť než činí počet obvyklých poslucháčov nedeľných rozhlasových omší.  Je potrebné poznamenať, že častým kazateľom práve týchto rozhlasom prenášaných omší býva P. Anton Hlinka, ktorého obyčajne počúvajú priaznivci blízki kruhom vládnúcej koalície. Možno aj preto nikto nečakal, že práve pre tieto uši zaznejú slová, ktoré nielenže šteklia uši trochu menej, ale dokonca nútia k revízii vlastného postoja.

Odkedy bola kázeň odvysielaná, neuplynie ani deň, kedy by sa v rôznych masmédiách neobjavila čo len zmienka o nej. Na margo postoja oficiálnych predstaviteľov katolíckej cirkvi denník Sme 1. 2. 96 poznamenal, že .otec arcibiskup Sokol sa dal dotlačiť redaktorom STV k zdvihnutiu prsta nad diakonom, hoci dvakrát poznamenal, že kázanie nepočul." Zato sekretár Konferencie biskupov Slovenska P. Fidermák sa medzi prvými brata diakona Balázsa verejne zastal a písomne vyhlásil, že .cirkev sa nesmie zrieknuť hlásania pravdy." Nakoniec - môžete posúdiť sami.

Sestry a bratia, naša kresťanská viera má dve základné roviny: prvou touto rovinou je ortodoxia, to znamená čistá, neporušená viera v tej náučnej rovine. A druhou je ortoprax - to znamená vzťah mojej čistej kresťanskej viery k môjmu súkromnému, ale aj spoločenskému životu. A toto dnešné evanjelium, ktoré sme práve počuli, ktoré môžeme nazvať aj evanjeliom svetla - je pre nás dnes nepríjemné a veľmi nepohodlné, pretože poukazuje práve na ortoprax; na vzťah viery k môjmu súkromnému, ale aj verejnému a spoločenskému životu.

Keď sa pozrieme trochu späť, ešte pred niekoľkými rokmi sme mnoho desaťročí práve my boli tým ľudom, ktorý býval v temnotách, ale predsa prišla chvíľa, kedy .zažiarilo svetlo". Práve my sme boli tí, ktorí sedeli v temnom kraji smrti, ale prišla chvíľa, kedy tento ľud uvidel veľké svetlo, svetlo nádeje, svetlo budúcnosti. A dnes, po uplynutí niekoľkých rokov, často so strachom a často s obavami vnímame a cítime, že toto svetlo pomaly zhasína.  Pomaly zhasína v nás, i vôkol nás. A tak si môžeme dnes položiť otázku: Kde je to naše svetlo? Kde je to tvoje svetlo, ktoré kedysi zažiarilo aj v tvojich tmách, aj v tvojom živote? Kde je to naše svetlo vo chvíli, keď biskupa osočujú, keď mu urobia nezákonnú domovú prehliadku? Kde je to naše svetlo, keď kňazov očierňujú, kde je to naše svetlo, keď kresťanského politika zbijú na ulici a keď katolíckeho novinára zbijú a vyhrážajú sa mu smrťou? Naše svetlo zhasína v našom mlčaní. A títo ľudia zostávajú sami.  Biskup, ktorý potrebuje silu tvojho svetla, zostáva sám. Kňaz a novinár, ktorý potrebuje tvoje svetlo, zostáva sám so svojimi ranami a obavami. A to naše svetlo v našom mlčaní zhasína. A nezabúdajme, že strach mocných vyvoláva potrebu nepriateľa i obranu proti nemu. A tak tu máme strach tých malých. A naše svetlo zhasína. A to svetlo zhasína i vtedy, ak niekto zvolí kompromis a podá ruku tým mocným len preto, aby si zachránil svoju popularitu, svoje dobré meno, alebo svoje postavenie. A my mlčíme a svetlo v nás a vôkol nás zhasína.

Každý kresťan, tak ako každý iný človek, žije v určitom spoločenskom systéme, ku ktorému buduje svoj vzťah, spája s ním svoje zmýšľanie a konanie.  Ale každý vzťah musí byť budovaný na mojom osobnom vzťahu k Ježišovi Kristovi. A základom tohto vzťahu je láska. Ale láska bez pravdy a spravodlivosti je nemožná. Ježiš Kristus na jednom mieste hovorí: Kto mňa vyzná pred ľuďmi, toho ja vyznám pred Otcom nebeským. A na inom mieste: Ja som Cesta, Pravda a Život. To znamená - ak ty vyznáš pred ľuďmi pravdu, ak ty vyznáš pred ľuďmi tento život v pravde, tak tá pravda ťa nielen oslobodí, ale tá pravda sama ťa obháji pred Otcom nebeským. Kresťan predsa nemôže súhlasiť s neprávosťou a nespravodlivosťou. A toto pocítili a vnímali už prví kresťania. Za všetkých stačí spomenúť veľkú postavu sv. Justína, veľkého obrancu viery - a dnešným jazykom povedané: ochrancu ľudských práv. Otec biskup Rudolf Baláž v rozhovore pre denník SME zo dňa 22.  l2. l995 povedal: .Veril som, že každé zlo, keď sa vyzúri, musí zaniknúť. A zanikne aj to dnešné. Nestačí nám kričať do sveta frázy, že máme kresťanské korene, že dokonca zveľaďujeme dedičstvo Cyrila a Metoda a na druhej strane - pokračuje biskup - bijeme do biskupov a niektorých z nich by sme najradšej zniesli zo sveta." Každá životná forma, v ktorej žijeme, má dôsledky pre všedný deň každého jedného z nás. A preto nás zaväzuje stáť za určitým presvedčením a princípmi a proti určitým úchylkám. A tento étos nie je možné zatlačiť do súkromia. Ale ak si ho necháme zatlačiť, ak si to svetlo necháme vyhasnúť, potom sa stane, že sa nájdu takí, ktorí budú prikazovať a prikazujú biskupom kedy čo majú povedať - keď sa objaví článok - ako to bolo nedávno v poľskom liberálnom týždenníku Rzeczpospolita: nájde sa človek, ktorý prikazuje biskupom, čo, kedy a ako majú povedať, aby klamali, aby zastierali pravdu. . . A potom sa nájde človek, ktorý bude prikazovať kedy, kto a prečo má alebo nemá kázať. Len preto, že naše svetlo zhasína. V našom mlčaní.

Kedysi sa hovorilo, že viera patrí do súkromného života. A my sme tomu akosi uverili. Ale my si tú vieru nesmieme nechať utlačiť do súkromia.  Necháme si tú svoju ortoprax, to naše svetlo aj dnes opäť zatlačiť do súkromia?  To svetlo bude ďalej zhasínať a tá tma bude stále viac a viac získavať navrch. Karl Lehmann, predseda nemeckej biskupskej konferencie, v jednej zo svojich kníh hovorí: .Mravy a morálka nejestvujú len v osobnom presvedčení a spôsoboch správania, ale aj v žitom verejnom poriadku. K nemu patrí politická, hospodárska, spoločenská a kultúrna oblasť." A kto iný by mal prvý pozdvihnúť svoj hlas a ukázať svoje svetlo, ak sa porušuje niektorá z týchto oblastí, ak nie ten, kto má v sebe nosiť toto svetlo - svetlo Ježiša Krista, .výslnie ľudskej duše" - ako ho krásne nazval Dominik Tatarka.

Sloboda neznamená len povedať si čo chcem alebo robiť čo chcem; avšak

strach niečo povedať je to najhoršie. Sloboda neznamená len voľne prechádzať

cez hranice, pretože potom sa môže stať - potom sa naozaj môže stať

• že cez tieto hranice .slobodne" prejdem vkufri auta pod elektrickým šokom. Veľký biskup Helder Camara hovorí: .Majme odvahu preskúmať svoje svedomie aj svoj život." Majme odvahu preskúmať svoje svedomie aj svoj život. A to je to pokánie, ktoré chce od nás dnes Ježiš. To je to svedectvo svetla, ktoré chce od nás Ježiš. Aby to svetlo, získané krvou mučeníkov počas mnohých a mnohých desaťročí, nezhasínalo. Pretože inak je to nevernosť tým, ktorí za nás položili svoj život. Bez nich by sme tu dnes možno neboli.

Nenechajme si to svetlo zhasnúť. Nenechajme, aby tma získala navrch. A v tejto rovine si zopakujme tie nádherné slová, ktoré sme raz kedysi počuli:

.Sľúbme si, že nedopustíme, aby lož víťazila nad pravdou, podlosť nad korektnosťou, arogancia nad slušnosťou a skromnosťou a neznášanlivosť nad toleranciou a nenávisť nad láskou." A ja dodávam, že ani tma nad svetlom. Tak v nás, ako ani vôkol nás. AMEN.