Tajná cirkev na Slovensku a listy biskupa Hnilicu tajnému biskupovi Zahradníkovi

V roku 1935 sa v Československu narodil Fridolín Zahradník. Teológiu študoval počas totality v podzemnej univerzite tajného biskupa Felixa Mariu Davídka na Morave. Ako 34-ročný bol v roku 1969 vysvätený tajným biskupom Eugenom Kočišom v Prešove za gréckokatolíckeho kňaza. O rok neskôr bol vybraný na prísne tajnú misiu aktívneho biskupa podľa pápežskej inštrukcie mexických fakúlt, komunikovanej cez jezuitov: Ut sint semper duo episcopi: unus activus et alter passivus. Tajný biskup Bedřich Provazník ho v roku 1970 preto konsekroval za svojho nástupcu a zveril mu starostlivosť o ženatých birituálnych kňazov. Fridolín Zahradník bol ženatý a mal 3 deti, z ktorých jedno tragicky zahynulo. Od svojej biskupskej konsekrácie žil plne oddaný prežitiu viery a cirkvi v Československu. Svoju biskupskú podzemnú misiu vykonával nesmierne horlivo a bol mimoriadne aktívny, najmä vďaka svojej práci ako reštaurátor a opravár sakrálnych objektov a pamiatok. Cestoval služobne po celom Československu a zakladal popri tom podzemné spoločenstvá tajnej cirkvi a jeho činnosť siahala nielen od Východného Slovenska po Prahu, ale aj do cudziny. Vysvätil aj niekoľkých svojich nástupcov za biskupov miestnych komunít a mnoho kňazov. V roku 1980 sa stretol vo Viedni s emigrovaným biskupom Hnilicom a získal si jeho priazeň a podporu. Avšak nie u všetkých kňazov a biskupov v „oficiálnej“ – štátom uznanej a tolerovanej cirkvi ba aj v podzemnej cirkvi našiel pochopenie. Niektorí ho neuznávali a spochybňovali právoplatnosť nielen jeho činnosti, ale aj jeho samotnej biskupskej konsekrácie. Koncom roku 1980 sa dokonca objavil a v podzemí koloval aj nepodpísaný list z Ríma, ktorý mal znemožniť biskupovi Zahradníkovi ďalšie sviatostné pôsobenie. List mal pochádzať od samého biskupa Hnilicu, i keď na ňom nebol jeho podpis. Viedlo to k viacerým nejasnostiam a konfliktom. Toto rozštiepenie napokon v osemdesiatych rokoch doviedlo k obvineniu biskupa Zahradníka časťou aktivistov z katolíckeho disentu – najmä z okruhu biskupa Korca cez rádio Slobodná Európa, označením Zahradníka za podvodníka, a jeho následnému zatknutiu a uväzneniu na takmer šesť rokov. V snahe ospravedlniť svoju účasť na nezákonnom väznení a prenasledovaní biskupa Zahradníka znepriatelená časť disentu ospravedlňovala svoje konanie a satisfakciu aj spomenutým „Listom Zahradníkovi“. Tento list mal priniesť z Ríma v roku 1980 vtedajší seredský dekan: Ján Sokol. Pôvod aj okolnosti vzniku tohto listu neboli doposiaľ preskúmané a list sa používal posledných 40 rokov na spochybnenie legitímnosti celej vetvy biskupa Zahradníka a jeho nástupcov. V cirkevnej praxi to znamenalo, že všetky ním udelené vysviacky (biskupské, kňazské i diakonské) označili miestni biskupi a potom i pracovníci vatikánskej Kongregácie pre náuku viery za dubie validum – pochybne platné.¹ Rekonštrukcia udalostí a súvislostí so vznikom listu nám ale dnes, po viac než 40-tich rokoch od jeho napísania, hovorí trochu iný príbeh.

Situácia v podzemí v 70-tych rokoch

Podzemná, t.j. skrytá cirkev sa v Československu sformovala ešte na prelome 40-tych a 50-tych rokov, keď sa nastupujúci totalitný režim rozhodol skoncovať s vierou, ako prežitkom socialistického človeka a pokúšal sa násilím dosiahnuť národnú, od Ríma nezávislú cirkevnú štruktúru (tzv. Mierové hnutie). Po vlne štátom zorganizovaných represálií, ako bolo zrušenie kláštorov a reholí, zrušenie Gréckokatolíckej cirkvi či uväznenie a odsúdenie čelných cirkekvných predstaviteľov, začala vlna tajných vysviacok kňazov i biskupov a vytvorilo sa niekoľko svätiteľských línií. No aj tie spočiatku neodolali dohľadu štátnych orgánov, boli vyzradené a prví tajní biskupi ako Anton Richter, Miron Podhájecký či Štefan Barnáš – boli zatknutí.² Najúspešnejšou tajnou líniou, ktorá odolala prenasledovaniu, bola biskupská línia jezuitov (Hnilica, Korec, Kaľata, Dubovský),³ ktorá v roku 1967 po súhlase pápeža Pavla VI. odovzdala apoštolskú sukcesiu aj moravskej a českej nejezuitskej línií, tzv. Koinotés (Blaha, Davídek, Formánek, Krpálek a i.).⁴ Táto skupina mala delegované fakulty ordinára zrušenej Gréckokatolíckej cirkvi Pavla Gojdiča, ktorý delegoval fakulty najprv biskupovi Vasiľovi Hopkovi, a ten zasa svojmu generálnemu vikárovi Ivanovi Ljavincovi, ktorý ich odovzdal Felixovi Davídkovi.⁵ V rámci tejto tajnej línie hneď v roku 1967 biskup Davídek sformoval gréckokatolícku vetvu vysvätením prvých tajných gréckokatolíckych biskupov (Kočiš a Ljavinec), ktorí neskôr svätili svojich nástupcov (Provazník, Krajňák), a tí ďalej pri vyzradení či ohrození svojich nástupcov, medzi ktorými zohral podstatnú úlohu biskup Fridolín Zahradník.

V roku 1970 sa na Morave v Koběřiciach konala biskupom Davídkom zvolaná synoda, kde sa pôvodná jednota moravskej (Koinotés) a gréckokatolíckej vetvy skrytej cirkvi rozišla na dva tábory, ktoré spolu ďalej už v zásade nespolupracovali, ba dokonca biskup Davídek svojich oponentov suspendoval. Predstavitelia tejto opozície, najmä gréckokatolíckej vetvy sa následne skontaktovali s tajným jezuitským biskupom Petrom Dubovským, aby si u neho legitimizovali svoje ďalšie pôsobenie v podzemnej cirkvi. Biskup Peter Dubovský vtedy zrušil ich suspenziu a povzbudil ich naďalej pokračovať v podzemnej činnosti.⁶

Situáciu podzemnej cirkvi zásadne zmenilo vyjednávanie vatikánskeho legáta, arcibiskupa Casaroliho, s predstaviteľmi Československa, ktorí žiadali od Vatikánu vydať plošný zákaz tajných vysviacok. V rámci jeho Ostpolitik sa preto v domnení, že komunisti dovolia vymenovať nových biskupov podľa vôle sv. Otca na uprázdnené stolce v celom Československu, 24. augusta 1976 zo strany Vatikánu vyhovelo. Po dvoch rokoch neúspešných jednaní však Vatikán tento svoj zákaz tajných vysviacok opäť stiahol. Podzemná cirkev reagovala na zákaz rôzne: jezuitskí biskupi Korec a Dubovský sa zákazu podriadili na celý čas, (Hnilica a Kaľata už pracovali v emigrácii). Koinotés a gréckokatolícka vetva sa zdržiavali činnosti len na určitú dobu a neskôr, keď videli, že zákaz tajných vysviacok neprináša žiadne pozitívne výsledky miestnej cirkvi, naďalej pokračovali v budovaní tzv. druhej linky tajnými vysviackami.

Stretnutie biskupa Zahradníka s biskupom Hnilicom vo Viedni

Biskup Zahradník bol počas totality na slobodnom Západe len raz, avšak aj túto svoju cestu využil v prospech svojej misie. V roku 1980 navštívil vo Viedni „Institut Pater Ciks “, kde sa tajne stretol s biskupom Hnilicom a počas niekoľkohodinových rozhovorov a odovzdávania informácií nahrali spolu desať magnetofónových kaziet svedectva o problémoch cirkvi v Československu a o tajných aktivitách podzemnej cirkvi. Pri stretnutí prevesil biskup Hnilica svoj vlastný biskupský pektorál na krk biskupovi Zahradníkovi.⁷ Toto veľavravné a silné gesto posmelilo biskupa Zahradníka, aby sa naň viackrát v nasledovných rokoch odvolal.

Magnetofónové pásky si vzal biskup Hnilica so sebou do Ríma, kde ich dal prepisovať svojim dvom sekretárom: Šebastiánovi Labovi a Šebastiánovi Košútovi. Správy pravdepodobne chystal pre samého pápeža Jána Pavla II., s ktorým sa pravidelne súkromne stretával a komunikoval mu problémy skrytej cirkvi v Československu. Podobne sa stýkal aj s jeho predchodcami, ktorých taktiež osobne a dôverne informoval o situácii.

Archív bezpečnostných zložiek

V roku 1983 je biskup Zahradník zatknutý a držaný vo vyšetrovacej väzbe celé roky. Návštevy má zakázané, manželku vyhodia z práce učiteľky. Na pohreb tragicky zosnulého vlastného syna sa Zahradník nemôže z väzenia dostaviť. ŠtB zachytáva pri jeho domovej prehliadke aj dva listy. Oba sú mu na prvý pohľad adresované od biskupa Hnilicu z Ríma.

List z 20.12.1980

Milý pán Zahradník!

Po návrate som si v pokoji a odpočinutý vypočul náš rozhovor nahratý na páskach. Potom som o tom rozprával so zodpovednými ľuďmi a prišli sme k uzáveru, že je to zlé, že to nie je zhodné s výslovnými úpravami Cirkvi.

Od tohto okamihu nikoho nekonsekrujte, nesväťte ani neudeľujte diakonát a iné svätenia, kým svätý Otec nerozhodne inak.

Toto totiž zakázal už pápež Pavol VI. asi pred troma-štyrmi rokmi a to veľmi prísne.

Evanjelizujte, vychovávajte presvedčených kresťanov a kandidátov seriózne pripravujte. Keď budú seriózne pripravení, potom nech čakajú aj keď niekoľko rokov, o nich sa postaráme.

O tomto zákaze ste vo svedomí povinný informovať všetkých, ktorých poznáte že pracovali a pracujú Vašou formou a na nich naliehať, aby sa tým prísne riadili.

V problémoch sa obracajte na otca Petra, biskupa, ktorý má skúsenosti a ktorého ja s týmto listom, ktorý posielam Vám, o tom informujem.

Verím, že pochopíte a poslúchnete. Inak hrozí schizma, alebo heréza, čo si v nijakom prípade nemôžete vziať na svedomie.

Pozdravuje Vás a žehná Vám

20.12.1980 + Pavol⁸ (bez podpisu – pozn. autora)

List z júla 1981

Milý Pán Frídl

Zasielam pozdrav lásky a modlitbu.

Zároveň chcel by som sa vyjadriť o našom stretnutí vo Viedni. Trvám na tom, že očakávam od Vás písomnú reláciu o situácii Cirkvi, o Vašich požiadavkách a potrebách pre vyššie autority. Tak sme sa dohodli. A prízvukoval som, že nie som kompetentný, nakoľko žijem vonku, riešiť Vaše problémy. Môžem len byť sprostredkovateľom. Kým nepríde odpoveď na predložené písomné problémy, dovtedy musíte čakať. Riešenie Vašich problémov musí prísť z kompetentných miest.

A preto bolo by nesprávne, aby ste sa odvolávali na stretnutie sa so mňou, ako by som Vám schválil, alebo dal poverenie na riešenie týchto problémov.

Kým je možný styk s kompetentnými úradmi, vždycky sa treba obracať na tieto miesta.

Pozdravuje Vás a žehná

Júl, 1981 r.⁹ + Pavol (vlastnoručný podpis – pozn. autora)

Už na prvý pohľad je zrejmé, že sa jedná o dvoch rozličných autorov: oslovenie, sloh, pravopis, priamosť pomenovávania problémov a napokon – podpis.

Je evidentné, že jeden i druhý list sa odvolávajú na rovnaké stretnutie Hnilicu a Zahradníka (vo Viedni), ale každý je písaný v inom duchu a každý má rozličné ciele: prvý zakazuje a zabraňuje riešiť problémy, t.j. vytvárať klandestinnú klerickú štruktúru, druhý vyzýva na písomnú odpoveď a ponúka sprostredkovanie riešenia problémov, t.j. informovanie a súhlas pápeža či vatikánskych úradov.

Z memoárov arcibiskupa Jána Sokola

V roku 2020 vydal emeritný trnavský arcibiskup svoje memoáre „Je čas mlčať a čas hovoriť“. V nich sa okrem iného vyjadruje aj k listu biskupovi Zahradníkovi:

„…odletel som do Ríma...Na letisku som hneď zavolal do ústavu sv. Cyrila a Metoda. Prihlásil sa mi páter Xavér Čík a povedal mi: „Do ústavu nemôžeš prísť, lebo je tu mnoho ľudí, ktorí by mohli tvoju prítomnosť prezradiť.“ ... Nemohol som prespať v Ústave sv. Cyrila a Metoda, keďže tam boli ubytovaní zahraniční Slováci, ktorí prichádzali každý rok sláviť sviatok sv. Cyrila a Metoda do Vatikánu okolo 14. februára. ... V sobotu som sa dozvedel, že u biskupa Hnilicu sa už uvoľnilo miesto a tak som sa presťahoval k nemu. ... Tu bývali aj Šebastián Labo a Šebastián Košút, ktorý mu robil sekretára. ... Večer ... sme sa rozprávali so Šebastiánom Labom a potom sme spolu išli do miestnosti, kde prepisoval magnetofónové pásky Šebastián Košút. Spolu ... sme vstúpili do tejto miestnosti. A ja, počujúc hlas, hovorím: „To je hlas Fridolína Zahradníka z Čiech. Vraj bol tajne vysväteným biskupom.“ Obaja Šebastiánovia stŕpli. Znovu som zopakoval: „To je Frído.“ Tu zrazu dp. Košút hovorí Labovi: „Čo povieme?“ Labo odpovedal: „No jednoducho, že ho spoznal podľa hlasu a už to nie je utajené.“ Od týchto dvoch som sa dozvedal, že biskup Hnilica bol pred niekoľkými dňami vo Viedni, kde sa stretol s Fridolínom Zahradníkom a tri dni tam nahrávali rozhovor o situácii tajnej cirkvi... Potom prišiel do miestnosti aj pán biskup a do rána sme prehrávali pásky, kde som komentoval správy, ktoré Frído zreferoval. Boli prekvapení mojimi odpoveďami, lebo som povedal, že tieto správy nie sú celkom presné a pravdivé, ba niektoré sú až zavádzajúce. Uvediem aspoň jeden príklad. Frído povedal, že slúžime sväté omše len po kolejích – internátoch, lebo študenti nemôžu chodiť do kostola... Na to som odpovedal: „To nie je celkom tak, ...“ Pán biskup... sa ma spýtal, či by som Frídovi bol ochotný doručiť list. Súhlasil som. ... Z Ríma som odchádzal s odkazom pre Frída Zahradníka s nariadením, aby v tejto činnosti nepokračoval. Keď som sa vrátil na Slovensko, pokúšal som sa mu tento dokument doručiť. ... Bola sobota pred Vianocami. ... Zavolal som si Marienku Sojkovú a Paľa Kurbela. Tým som odovzdal list, ktorý som priniesol z Ríma a v ktorom bol napísaný zákaz pokračovať vo vysväcovaní kňazov a v biskupskej činnosti. Poslal som ich so zapečateným listom na faru do Ludaníc k miestnemu farárovi dp. Augustínovi Držkovi... pán farár im povedal, že ešte dnes prídu.

Frído sa u mňa zastavoval dosť často... Zastavil sa aj potom, čo už v Ludaniciach dostal list. Hneď ako sme si sadli, hovorím mu: „Frído, nerobte v svätej Cirkvi čóro-móro.“ Na to mi povedal: „Buď spokojen, všechno v pořádku. Tady to mám.“ Vytiahol list, ktorý som mu nechal doručiť, a roztvoril ho. Ten list som hneď spoznal, ale v tom prekvapení a šoku, že sa to tak zohralo a stalo, som nemal síl vziať mu ho z rúk a povedať mu: „Veď ty ma klameš.“¹⁰

Osobné svedectvo Hnilicovho sekretára Šebastiána Košúta

„Keď prišiel biskup Hnilica z Viedne a rozprával sa (tam) s biskupom Zahradníkom, dal mi desať kaziet, nahratých, aby som ich opísal na stroji... a potom, po istom čase, neviem za koľko to bolo mesiacov, či týždňov, prišiel pán dekan Sokol zo Serede, ešte nebol biskupom. A keď sa o tom dozvedel, dopočul, tak povedal: „Tak to nie je, ja to musím sprostovať, jak sa to povie, musím to dať na poriadok.“ A preto ja som potom opisoval pána dekana Sokola – jeho nahrávky – ako protiklad tomu, čo nahovoril...“ „To asi nebolo vo februári 1980, lebo ja som prišiel v auguste a vo februári som ešte v Ríme nebol... to mohlo byť až v roku 1981. Ja som prišiel až v roku 1980 v auguste do Ríma... ale ten rozhovor biskupa Hnilicu s biskupom Zahradníkom – to bolo trošku neskoršie. A potom prišiel zo Serede pán dekan Sokol. ... Ja mám dokument, že som prekročil poľské hranice až 10. augusta.“¹¹

Po prečítaní prvého listu (z r. 1980) sa Šebastián Košút vyjadril:

„Mohol mu to aj niekto iný napísať,... ale je možné, že (keď tam chýba jeho podpis) mu to napísal nejaký dobrý kňaz, alebo aj biskup...“¹²

Po prečítaní druhého listu (z r. 1981) sa Šebastián Košút vyjadril:

„To by som povedal, že je ešte vierohodnejšie. Je to jeho štýl. Lebo on sa tiež tak aj vyjadroval, takýmto štýlom. ... takže to je pravdepodobné, že to patrí jemu. ... Biskup (Hnilica) nerád veci zakazoval, alebo nejak negatívne sa vyjadroval. On mal skôr náchylnosť k pozitívnym záležitostiam. A preto by som skôr ten druhý (list) pokladal za viac prístupnejší jeho zmýšľaniu. ... Pretože tie zákazy prísne (v prvom liste – pozn. autora) – on by sa takto nechcel vyjadriť. Skôr takým štýlom, jak ten druhý (list – pozn. autora): urobme všetko, aby sa to dalo nejako vyriešiť. Takže ten druhý list je vierohodnejší.“¹³

Zmienka z rozhovoru s biskupom Janom Konzalom, spolupracovníkom biskupa Zahradníka

„Já jsem četl pozitivní dopisy z té doby, které psal Hnilica Zahradníkovi. Ten ... jsem však nikdy neviděl. Vím, že přišel jeden negativní dopis, ale ten původně nepřišel jemu, ale někomu úplně jinému a k Zahradníkovi pak putoval neuvěřitelnými cestami. Kdekdo ho četl, nebudu raději říkat jména.

Byl to Ján Sokol?

Jednalo se o celou západoslovenskou větev, která později dosáhla toho, že Pavol Hnilica úplně otočil a přestal s námi komunikovat. Ten dopis, o kterém mluvíte, Frídu pěkně rozladil. Říkal mi, podívej se, jací to jsou darebáci, mně ten dopis nepřijde, po několika měsících dostanu do ruky kopii a mám věřit, že je to pravé. Mohou tvrdit, že originál takového dopisu od Hnilici, o jakém mluvíte, skutečně přišel, ale já ho neviděl. Viděl jsem naopak velice přátelské dopisy, ve kterých Hnilica Zahradníkovi tyká – autentické dopisy, ne kopie bez hlavičky.“¹⁴

Zmienka z rozhovoru s Františkom Mikloškom, spolupracovníkom biskupa Korca

„Osobne som sa stretol raz s biskupom Fridolínom Zahradníkom v Nitre, v spoločnosti tajného kňaza Vendelína Lacu zo Šurian a ešte jednej panej. Priniesol som mu vtedy kópiu krátkeho listu od biskupa Hnilicu, v ktorom mu písal, že po ich stretnutí si ešte raz prehral ich rozhovor a na základe dôkladného uváženia ho prosí, aby nepokračoval vo svojej činnosti.“¹⁵

Svojská verzia Jána Chryzostoma Korca - rozuzlenie

„Spolu s otcom Sokolom sme riešili aj prípad tajného biskupa Zahradníka, ktorý sa odvolával na jurisdikciu získanú od pána biskupa Hnilicu žijúceho v Ríme. ... Otec Sokol vybavil u biskupa Hnilicu, aby sa k danému prípadu vyjadril. List biskupa Hnilicu bol tajne dopravený otcovi Sokolovi a spolu sme ho čítali. V ňom biskup Hnilica okrem iného na adresu pána Zahradníka písal: „V ničom sa na mňa neodvolávajte, odo mňa ste žiadnu jurisdikciu nedostali, tajnú Cirkev na Slovensku vedie biskup Korec.“¹⁶

Rekonštrukcia

Sereďský dekan Ján Sokol bol v kontakte s tajnou cirkvou na Slovensku, hoci osobne nesúhlasil s podzemným pôsobením tajnej cirkvi. Preto, keď sa dopočul o podpore biskupa Hnilicu tajnému biskupovi Zahradníkovi, ktorú mu tento prejavil vo Viedni (darovaním pektorálu), začiatkom roku 1981 nadviazal kontakt so slovenskou emigráciou v Ríme a s biskupom Hnilicom. Nešťastnou náhodou tu práve natrafil na nahrávky biskupa Zahradníka a snažil sa ich ihneď spochybniť, tvrdiac, že náboženská sloboda vo vlasti je zabezpečená a podzemná misia – najmä tajnými vysviackami – už nie je potrebná. Z Ríma odchádzal podľa vlastných slov iba „s odkazom“, nie s listom a po príchode domov antedatujúc list spísal vlastnými slovami podľa svojho uváženia, bez skutočného poverenia biskupom Hnilicom, ktorý – ako vraví Košút – „nerád veci zakazoval“. Po napísaní tohto falošného listu ho rozmnožil. Následne tento nepodpísaný „zapečatený list“ poslal viacerými poslami biskupovi Zahradníkovi, aby diskreditácia biskupa Zahradníka bola zaručená. Je zrejmé, že zapečatený list by si nemohol prečítať ani dekan Sokol ani František Mikloško. List z roku 1980 bol podľa slov J.Ch.Korca Sokolovi „doručený“ – avšak ešte s iným znením, ktoré je kompiláciou skutočného listu z roku 1981 a ambície biskupa Korca, ktorý spätne sám seba považoval za hlavu tajnej cirkvi na Slovensku. Veď aj falošný list od Sokola napokon menuje za hlavného aktéra a rozhodcu tajnej cirkvi na Slovensku tajného biskupa Dubovského, nie Korca. A práve od biskupa Dubovského mal po suspenzii biskup Provazník a neskôr Zahradník osobne obdržať svoju jurisdikciu. Zahradník teda postupoval v danej dobe, skúpej na bohatosť a hĺbku informácií, podľa najlepšieho vedomia a svedomia, keď svoju činnosť odvíjal od rozhodnutí a odporúčaní biskupa Petra Dubovského, ktorý o ich misii rozhodol okolo roku 1972.¹⁷ Biskup Hnilica poslal list až po dôkladnom uvážení situácie, v júli 1981, kde biskupovi Zahradníkovi nič nezakazuje, ku nikomu ho neposiela (ani za Dubovským, ani za Korcom), ale ho prosí o písomnú správu, trpezlivosť a nespomína ani slovom žiaden list z roku 1980. Odvoláva sa len na posledné spoločné stretnutie vo Viedni, ako bezprostredná reakcia naň – a na spoločnú dohodu. Napokon aj dlhoročný spolupracovník, svedok a pamätník biskupa Hnilicu, Šebastián Košút označil pri porovnaní na základe štýlu za pravdepodobnejší až list z roku 1981. List z roku 1980 teda pochádzal z dielne alebo Jána Sokola, alebo prípadne zo spolupráce Jána Sokola s biskupom Korcom, no určite nie od biskupa Pavla Hnilicu. Nakoľko Fridolín Zahradník dobre poznal spôsob vyjadrovania biskupa Hnilicu a strávili spolu vo Viedni tri dni rozhovorov, bolo mu jasné, že za napísaním listu v roku 1980 nestál biskup Hnilica, ale ktosi iný. Možnože aj vedel, kto. Práve z tohto dôvodu list pred jeho utajeným skutočným autorom použil ako predstieraný dôkaz svojej jurisdikcie, aby sa autor sám prezradil, čo sa aj stalo, keď autor stŕpol a „nemal síl vziať mu ho z rúk a povedať mu“ čokoľvek.

Dôsledky

Hoci list z roku 1980 biskup Zahradník neuposlúchol, pretože vedel, že nie je autentický, celá záležitosť sa pre neho vyvíjala odteraz veľmi nepriaznivo. V podzemí, najmä na Slovensku, začali spochybňovať jeho pôsobenie a šíriť proti nemu ostrú antikampaň, ktorá vyvrcholila v roku 1982 vo vysielaní Slobodnej Európy. Tam ho Anton Hlinka na pokyn Františka Mikloška a Jána Čarnogurského priamo označil za falošného biskupa (spolu s ním aj biskupa Felixa Davídka a biskupa Dušana Špinera). Viedlo to k zatknutiu biskupa Zahradníka, ktorý bol takmer na šesť rokov uväznený. Ako mu vraveli vyšetrovatelia: „My by jsme vás nechali (jít), ale když už to o vás píšou, že jste biskupem, no tak uznejte, že vás zavřít musíme...“¹⁸ Jeho misiu aktívneho biskupa (unus activus) prevzal ním vysvätený biskup Jan Konzal a pasívneho biskupa (alter passivus) Pavel Hájek. Mnoho veriacich, ktorí boli napojení na činnosť gréckokatolíckej vetvy skrytej církvi, však pre tieto udalosti už verzii biskupa Zahradníka nikdy celkom nedôverovalo. Napokon, aj po politickom prevrate v roku 1989 boli všetky diakonské, kňazské aj biskupské svätenia v gréckokatolíckej vetve skrytej cirkvi spochybnené predstaviteľmi domácej hierarchie a následne i komisie pre skúmanie tajných svätení (Tomko, Zlatňanský, Hrušovský) v Kongregácii pre náuku viery a vysviacky boli označené ako dubiózne, t.j. pochybné.¹⁹ A to napriek tomu, že žiadna rozumná pochybnosť o ich validite nebola ani zistená, ani dokázaná.²⁰ Na zoznamy apoštolskej postupnosti, svedkov vysviacok ani miestoprísažné vyhlásenia nebolo prihliadané, svedkov a aktérov nikdy nik nevypočul. Tak sa malo skoncovať s nebezpečnými spomienkami skrytej cirkvi, kde boli ženatí kňazi i biskupi, kde muži a ženy mali rovnaké postavenie, keď šlo o všetko.

Záver

Verba volant scripta manent - znie stará latinská zásada, ktorá vo svojej podstate zabraňuje, aby sa klebety a zlomyseľné ohováranie stávali historickou pravdou. Práve tieto zápisy a dva listy chránia dnes pamäť cirkvi v bývalom Československu od povedačiek neprajníkov biskupa Zahradníka. Jasne ukazujú, kto klamal a kto pre pravdu šiel i do väzenia a lágrov. Ako spomína biskup Konzal, nástupca biskupa Zahradníka:

„My jsme byli vlastně němou výčitkou... ti, kteří kolaborovali, se hájili tím, že chtěli pracovat pro církev, že hájili tím zájmy církve. A bylo jim pochopitelně ukazováno: Hele, oni taky! Podívej se, oni všichni seděli. – A to nám nikdo neodpustil. Že jsme vlastně bourali tuto legendu, aniž jsme se o to snažili. ... Tahle věc se musí v zájmu všech říct nahlas a pokorně. Nikdo nechce mít své představitele anděly, každý chápe, že se udělá chyba, ale ta chyba se musí pojmenovat. A musí se přiznat. ²¹

Toto „priznanie sa“ v knihe arcibiskupa Sokola naozaj chýba. Miesto pokory buduje mýtus a hovorí legendu – no nepravdivú a veľmi nečestnú. Zdalo sa, že svedkovia pomreli, alebo čoskoro pomrú. Miesto nich sa po roku 1989 pamäť skrytej cirkvi odovzdávala ďalej a napriek reštrikciám a perzekúcii akože vatikánskych úradov skrytá cirkev prežila až doposiaľ. Ako sa ukázalo, „konečné riešenie“²² so skrytou cirkvou, ktoré vymyslela generácia predrevolučných biskupov, sa nevydarilo. A pamäť i kontinuita od svedkov viery, ktorí pre jej zachovanie trpeli, ktorí tu trpeli pre nás, nevyhasla.